Ty si môj maznáčik | SK | Dokončené

,,odíď Antonio!"

Nico sa naklonil a zašepkal mi do ucha.

,,Shiro...si si naozaj istý? Nikdy nie je neskoro si to rozmyslieť."

,,Nie Nico. Prežil som obrovské utrpenie tak viem, že jemu sa odpustiť jednoducho nedá."

,,Haloo, ja som stále tu!"

,,Odíď, prosím!"

,,No dobre no. Ale ver mi že sa ešte vrátim!"

Odišiel. Konečne. Nico sa na mňa pozrel.

,,Tak dobre. Idem do izby."

,,Idem s tebou."

Vošli sme do izby a Nico si ľahol do postele. Priľahol som si k nemu. Bol tak teplý. Môj radiátor.

,,Nico?"

,,Áno?"

,,Včerajší večer..."

,,No?"

,,Bol úžasný. Zopakujeme si to niekedy?"

,,N-no..."

,,Čo je? Povedal som niečo?"

,,Nie! Len som prekvapený. Jasné, môžme."

Pohladil ma za ušami. Bolo to príjemné. Usmial sa.

,,Ty si môj."

,,Áno! Len tvoj."

Zasmial sa.

,,Poďme sa prezliecť."

,, Jasné."

Nico si zobral veci zo skrine a obliekol sa. Vybral som si za ten čas jeho košeľu a moje kraťasy. Obliekol som sa. Ta košeľa voniala. Po ňom. Po Nicovi a jeho kolínskej. Rád si k tomu privoniavam.

,,To je moja košeľa?"

,,A-áno. Môžem?"

,,Jasné že hej. Si zlatý."

O niekoľko minút na mňa Nico zakričal aby som prišiel dole. Išiel som a Nico ležal na gauči.

,,Poď ku mne, vĺčik."

Vĺčik!? Vážne!?

,,Vážne? Vĺčik?"

,,Áno."

,,Jak inak."

Zasmial som sa a dobehol ku nemu. Ľahol som si vedľa neho a on ma začal hladiť. Príjemné.

,,Tak som premýšľal."

,,No?"

,,Mohli by sme si to zopakovať večer. Ak by si chcel."

,,Áno!"

,,Tak dobre."

Môžem sa tešiť.