Ty si môj maznáčik | SK | Dokončené

oddych

Ďalší deň bol pre mňa trochu upokojujúci. Potreboval som to. Trochu kľudu. Nico už skoro vôbec nebol taký podráždený, no v jeho očiach bolo ešte vidieť známky hnevu. Preto som sa do jeho očí nedíval tak často, ako vždy.

,,Dúfam že si sa vyspal dobre. A že sa na teba už nebudem musieť takto hnevať."

Jeho trochu prísny pohľad sa zmenil na úsmev. Žiarivý úsmev. Ktorý vždy vo mne vzbudzuje energiu. Teraz vo mne vzbudzuje radosť. Som naozaj rád že je všetko tak ako to má byť.

,,Áno. Výborne. To som potreboval. Trochu kľudu."

,,Tak to je dobre."

Pousmial sa viac.

,,Mám ísť urobiť raňajky?"

Ja viem že ešte len nedávno som vyšiel z nemocnice. Ale aj tak.

,,Nie, nemusíš. Len teraz lež. Ja ich urobím."

Ľahol som si. Popravde, ttochu som si uľavil keď to povedal. Nikam som nemusel ísť. Tak som si uvedomil že som dosť sebecký. Tým, nad čím som teraz rozmýšľal. Nico už bol dávno dole zvuky krokov po shodoch utíchli. Potom som počul otváranie chladničky.  O chvíľku vošiel Nico do izby a niesol raňajky. Omeletu, chlieb a zeleninový šalát. Pochutnal som si. Je naozaj vynikajúci kuchár.

,,Tak čo? Chutnalo?"

,,Ánooo! Bolo to úžasné!"

Potešil sa a začervenal.

,,Kde si sa naučil tak úžasne variť?"

,,Pred pár rokmi som pracoval ako kuchár v reštaurácii."

,,Aha! A vlastne. Ktorej?"

,,U Larryho."

,,Aha! Už viem ktorá! Ta je moja najobľúbenejšia. Škoda že ju museli zrušiť."

,,Áno."

Keď som dojedol, Nico odniesol riad do dresu a vrátil sa naspäť do izby. Sadol si ku mne na posteľ. Chvíľu sme sa pozerali navzájom na seba. Keď zrazu Nico prišiel bližšie. Skoro sme sa dotíkali tvárami. Odrazu mi Nico dal pusu. Francúzak. Prekvapený som bol dosť.

,,Hihi. Dobre bozkávaš."

Usmial sa.