Ty si môj maznáčik | SK | Dokončené

,,prečo si tu!?"

Ráno mi bolo lepšie, ale stále nanič. Asi z toho že mi to ešte odoznievalo. Išiel som do kúpeľne, aby som sa umyl. Keď som nazrel do zrkadla, na svojej tvári som uvidel divný znak. Nico si ma označil.

*Čože!? Teraz!? Tak skoro!?*

Snažil som sa to zotrieť, či náhodou to nebol len fľak. Nebol. Vážne. Je pravda že páni si maznáčikov môžu označiť kedy chcú. Ale prečo práve počas môjho heatu!?

Vošiel som naspäť do izby, prezliekol som sa a medzi tým sa aj zobudil Nico.

,,Tak dobré ráno!"

,,Dobré ráno... Nico?"

,,No?"

,,Že ty si si ma včera označil."

,,No áno."

,,Aha."

,,Problém?"

,,Umm...nie! Nie! Nemám problém!"

,,Tak dobre. Našťastie."

V tom sa na dvere ozvalo zaklopanie.

,,Ja tam pôjdem, Nico."

Zišiel som dolu po schodoch. Otvoril som dvere a... Neveeil som vlastným očiam. Antonio. Bol tu. Pred dverami. Ako sa sem dostal!? Ako vedel že som tu!!

,,Ahoj Shiro! Rád ťa zase vidím!"

,,Čo ty tu robíš!? Ako si vedel že som práve tu!?"

,,Keď mi ťa tvoji rodičia predali tak som ti dal sledovacie zariadenie."

,,Č-čože!?"

Chvíľku som tam stál bez jediného pohybu. Naozaj!? Sledovacie zariadenie!? Kam!? Ako!?

,,Vidím že si ťa tvoj pán označil."

,,A-áno..."

V tú chvíľu prišiel dolu Nico.

,,Čo sa to tu deje? Kto ste!? Čo tu hľadáte!?"

,,Volám sa Antonio. Som Shirov bývalý pán."

,,Aha! Shiro mi o vás rozprával. Že sa vám nepáčil a dali ste ho do útulku."

,,No áno."

,,A vlastne... Ako ste vedel že je tu?"

,,Sledovacie zariadenie, Nico."

Povedal som so slzami v očiach. Nico si ma zobral do kuchyne.

,,Ospravedlňte nás prosím."

,,Jasné."

Vošli sme do kuchyne.

,,Tak Shiro. Ukľudni sa. Mám situáciu pod kontrolou."

,,Nico..."

,,Áno?"

,,Bojím sa."

,,Čoho?"

,,Že ma od teba vezme preč! Nechcem o teba prísť!"

,,Neboj sa! Neprídeš ty o mňa ani ja o teba! To nedovolím!"

,,Sľubuješ?"

,,Áno."

Prišli sme naspäť. Nikdy som nemal väčší strach. Naozaj som sa bál že som v tú chvíľu mohol stratiť Nica. Ale veď... On si ma predsa označil tak... Nemôže ma len tak od neho zobrať.

Po krátkej hádke Nica a Antonia som počul len Antoniove reči:

,,Shiro! Ty predsa patríš mne!"

,,Shiro! Vrátime sa naspäť a všetko bude ako za starých čias! Ver mi!"

Práve toho som sa bál. Za starých čias to bolo najhoršie. To utrpenie. Tá bolesť. Bolo to na nezvládnutie. Horšie týranie som ešte nezažil.

,,Takže na toto si tu prišiel!? Na to, že si si myslel že sa s tebou len tak šťastne vrátim a aby si ma mohol týrať znovu!? Na to aby si mal zas niekoho na tie svoje priblblé príkazy a tresty!? Na to aby ti ten tvoj Shiro robil nejakú spoločnosť lebo si nie si schopný udržať rodinu pohromade!? Tak na toto si sem prišiel!?"

,,Nie..."

,,Tak prečo si tu!?"

,,Chýbaš mi Shiro. Myslel som si že to čo robím je normálne! Ale mýlil som sa. Naozaj mi chýbaš! Nedokážem urobiť krok bez toho aby som na teba nemyslel! Tak ťa prosím... Odpustíš mi?"

,,...nie..."