MAFIA 2

2. Časť

Zobudila som sa na to že mi je strašne horúco. Natiahla som ruku a chcela nahmatať či je niekto pri mne. No keď som tu ruku zdvihla tak som niekomu peknú uštedrila do tváre až jemne zasyčal.

"Hups." Zamumlala som do vankúša. Následne som počula smiech. Keď som sa otočila a pozrela bol tam on opäť so šatkou a celý v čiernom bože!

"To ti nie je teplo? Ja umieram od tej horúčavy a ty si tu vpohode spíš a ešte k tomu v čiernom!" Povedala som pobavene na čo sa opäť zasmial.

"Vravím ti že má nesmieš vidieť. Neodolala by si." Povedal pobavene a ja som si odfrkla.

"To iste." Povedala som a až teraz som sa pozrela čo mám na sebe. Mala som na sebe čiernu čipkovanú podprsenku a biele tepláky, tipujem že boli jeho lebo mi boli veľké. Ale tak moment!!!!!! Ako to že mám čiernu podprsenku!!!!??? Veď som ju mala červenú pokiaľ sa pamätám.

"Ani sa nejdem pýtať kto má prezliekal, alebo áno!!!!! Tak kto do riti sa to opovážil??!!" Zvýšila som mierne hlas. Zase sa zasmial. Sa nejako chlapec dosť často smeje.

"No kto, skús hádať." Povedal ironicky a mne skoro oči vypadli a to fakt.

"To nemyslíš vážne!" Povedala som a prebodla ho pohľadom aj keď bola noc a pochybujem že má videl.

"Pokoj Amanda nahú som ťa už videl." Povedal sebaisto a mne div že tie oči fakt nevypadli. Čo do pekla sa tu deje? Ako to že má videl už nahú?

"Kedy? Ako? Nechápem!" Povedala som zlostne.

"Časom sa všetko dozvieš Amanda, ale pokiaľ nemám istotu že si v bezpečí bude dobré keď toho budeš vedieť čo najmenej." Povedal a povzdychol si.

"Ale ja mám právo vedieť čo sa tu deje." Povedala som.

"Tak fajn!" Povedal nasrato a hneď má schmatol za ruku. Au! Budem tam mať isto modrinu. Vyšli sme z toho paláca a nasadli do čierneho Lamborghini. To auto poznám! Ale paradox je v tom že neviem odkiaľ. Cesta trvala asi tak hodinu, zastali sme niekde tak, kde nás nebolo vidno.

"Pozeraj sa!" Prinútil má pozerať pred seba. Keď som videla ako sa ľudia začali strieľať a že neskôr vybuchol nejaký sklad ostala som ticho sedieť a plakať. Ruku som mala na ústach a tak som tlmila svoje vzlyky.

"Chcem ísť preč!" Povedala som pomedzi plač.

"Chcela si vedieť pravdu! Tak sa teraz pozeraj! Tento svet je môj a aj tvoj! Si rovnaká ako oni len si to nepamätáš a tvoj otec ťa od toho drží ďalej, lebo nechce aby si zažívala to isté čo predtým." Povedal na jeden výdych a ja som mala pocit že o chvíľku vážne odpadnem. Zrazu sa stalo niečo veľmi divné. Sedela som na sedačke zadýchaná a z úst mi niečo kvapkalo. Keď som sa dotkla svojich zubov tak boli dlhé. Predĺžené. Prudko som sa pozrela do zrkadla a zbadala že mám tesáky?!?!!! Do riti! Pozrela som vyľakane na toho muža vedľa mňa a on bol opretý o sedadlo a ranu, ktorú mal na krku sa mu pomaly zahojila a bol vporiadku.

"Čo sa to do riti stalo?" Vykríkla som cez plač.

"Všetko sa dozvieš Amanda, ale až neskôr." Povedal a otočil sa na mňa.

"Ja už ničomu nechápem." Povedala som a ruky si dala do vlasov.

"Vrátime sa domov a všetko ti poviem." Povedal a začal si dávať dole šatku. Zalapala som po dychu. Pozorovala som každý jeho dotyk. Ako zdvihol ruku a dal si ju za hlavu, kde následne rozviazal šatku, ktorá mu následne skĺzla po tvári dole. Naskytol sa mi pohľad na jeho tvar. Pane bože!  Čo vám poviem! Dá sa to povedať len jedným slovom. Dokonalosť! Jeho rysy tváre boli ostré, jeho pery boli úžasné a tie oči!! Dva zelené smaragdy! Prisahám že aj tie oči som už videla! Ale neviem kde!!!

"Vidíš, vravel som, neodoláš" Povedal a zasmial sa.

"Hmm ujdeš." Povedala som prvé klamstvo, ktoré mi napadlo. Veď predsa nepoviem mu že vyzerá ako Boh a to ešte kto vie ako vyzerá bez veci. Nemyslite si že som úchylná hej! Ale tak keby ste sedeli s takým bohom v aute ako je on isto by ste mali rovnaké myšlienky! A isto mu nepoviem že idem z neho do kolien to by bolo trápne. On sa na mňa pozeral a ja som nedokázala odtrhnúť svoj pohľad od jeho očí. Akoby som v nich videla všetko čo sa pred tým stalo. Obrazne povedané.

"Koľko mám rokov?" Opýtala som sa úplne mimo tému. Neviem ani prečo mi to napadlo.

"Ľudských 30 a upírich 300, starnúť si prestala keď si mala ľudských 26." Povedal a ja som takmer omdlela opäť.

"Ako to že o mne toľko vieš a ja o tebe neviem takmer vôbec nič?" Opýtala som sa lebo ma to vážne zaujímalo.

"Hovorím ti Amanda, poznám ťa viac než si myslíš." Povedal a viac už nepovedal nič. Klasika. Ja som len ticho sedela a čakala kedy vyrazíme.

"Koľko máš ty rokov?" Nedalo mi to a musela som sa opýtať.

"Ľudských 37 a upírich 377." Odpovedal skoro okamžite.

"S kým máš to dieťa?" Keď som vyslovila túto otázku, som sa chcela hneď prepadnúť pod zem od hanby. No on sa len zasmial.

"Už nežije." Odpovedal a mal neutrálny výraz z čoho som pochopila, že ďalej túto tému rozoberať nebude. Naštartoval teda auto a vybrali sme sa späť do emm toho paláca.

Keď sme prišli tak som vystúpila a on ma zaviedol do jeho izby. Tam som sa prezliekla do jeho trička a teplákov, keďže som tu nemala žiadne oblečenie. Ľahla som si do postele a začala som premýšľať. Za každú cenu sa musím dozvedieť čo sa stalo. Nesmiem to nechať len tak.

Ráno som sa zobudila na divný pocit že sa dnes niečo stane. No netrvalo to dlho a mala som pravdu. Do izby vtrhli asi 10. muži a než som sa stihla brániť tak ma jeden buchol so zbraňou do hlavy a už som videla len tmu...............