01.
Chlapec bez mena
Na prístavnej planéte Geen
Mal som mnoho mien. Na väčšinu z nich si nepamätám. Bol som čudný vydedenec už od narodenia, niežeby som vedel, odkiaľ pochádzam. Moja prvá spomienka sa týkala zmätku, kriku a tepla. Niečo horelo, ale to som si uvedomil až po niekoľkých rokoch, keď som bol schopný utriediť si myšlienky. Všade, kam som sa dostal, mi dali meno. Nechcel som sa predstaviť s tým predošlým, nikdy sa mi nepáčili. Bol som Bleen podľa ženskej, ktorá ma našla v rieke Blee. Bol som Franco podľa farmára, ktorý ma odviezol do prístavu v meste France. Bol som Mex podľa kapitána výletnej lode, ktorý ma našiel v debne od zemiakov – alebo ako im hovoril ich druh mexov. A tak ďalej. Všade mi museli dať meno. Lebo nemohli na mňa cez celú palubu, mesto, alebo nedajbože planétu kričať: Ty ošklivec, padaj sem!
Po mesiacoch potĺkania sa a schovávania na lodiach, ktoré ma ťahali z jedného konca vesmíru na druhú, sme pristáli na Geene. Bola to zničená planéta, ktorá bola absolútne nevhodná na život. Zem bola vypálená a posiata soľou, aby na nej už nikdy nič nevyrástlo. Aspoň tak tvrdili legendy, ktoré sa týkali malej planéty, plochej ako doska. Jej okraje sa rozplývali v tmavej látke, ktorá tvorila náš vesmír.
Ale hovorí sa, že život si nájde cestu vždy, a tak sa vrátil aj na planétu Geen.
Urobili z planéty prístavisko pre lode – či už obchodné, alebo dokonca pirátske. Na planéte panoval pokoj zbraní, hoci na trhovisku, kde si mohli lode doplniť zásoby, sa dali nájsť ešte aj atómové hlavice. Ak teda niekto vedel kam má ísť a koho sa pýtať.
Celú planétu pokrývali šiatre plné exotických surovín, vecí a stvorení, ktoré boli miestami až nepredstaviteľné. Jedným z tých stvorení som bol aj ja. Každý po mne zazeral. Vždy a všade. Nikam som nezapadal. Dokonca ani na Geen, kde sa mohli utiahnuť aj keveresi. Zrejme som jedným z nich bol aj ja, ale háčik ostával v tom, že nikto nevedel z akého genetického materiálu mohlo vzniknúť čudo ako ja.
Seriózne, nikde žiadne chápadlo, klepeto, srsť... vyzeral som strašne! Ako to oplchnuté zviera s veľkou hlavou a ovísajúcou kožou. Ale bol som ešte nechutnejší.
Moja malá existencia pozostávala z dvoch rovných nôh, ktoré sa ohýbali v členkoch a kolenách. Mal som dve ruky, na každej po päť výrastkov, ktoré sa nazývali prsty. Hlavu som mal guľatú, s malým nosom, úzkymi perami, za ktorými sa skrývali biele zuby. Bolo ich veľa, ale boli mi nanič. Prečo som nemohol mať tesáky ako ten chlap, ktorý ma vyhodil z poslednej lode? A fakt, na čo mi boli tie žlté chumáče srsti na vrchu hlavy, ak som mal celé telo holé, pokožku našponovanú a vyzeral som ako idiot?
Nikdy som nestretol tvora mne podobného a úprimne, ani som potom netúžil. Nedokázal som sa pozrieť ani len do zrkadla, tak zle som vyzeral. Každý na mňa hľadel s opovrhovaním ako som kráčal pomedzi stánky s tým najrôznejším tovarom z každého kúsku galaxie.
Videl som ženy z Luny, ktoré predávali lunný prach, Dahlie, ktoré schovávali pod látkou zvanou selym najostrejšie nože v galaxii, Gyídárov, ktorí sa tvárili ako páni obchodníci a snažili sa predať každú haraburdu, ktorú pozbierali na svojej domovskej planéte Gyáre. A v neposlednom rade som videl stráž zeleno-ružových bojovníkov z planéty Dhaak, ktorí nosili debny na najmajestátnejšiu loď, ktorá kotvila v prístave. Nebola to taká drevená žbrnda ako lode pirátov, či obyčajných obchodníkov. Nie, to bola kráľovská loď.
Prešli vedľa mňa, na dlhých rukách niesli aj tri debny a podľa čuchu by som to hádal potraviny ako mex, almy, strawy a minimálne v jednej debne museli byť čerstvé bochníky pečiva.
YOU ARE READING
Syn Galaxie ✔
Science FictionNebol som nikým. Len chlapcom, ktorý sa túlal po galaxii. Stratený, bez rodiny, známych, milovaných. Bez domova. Potom ma našli oni. A ja som v nich našiel to, čo mi vždy chýbalo. Rodinu, priateľov a ich loď sa stala mojim domovom. Spoznal som vďak...