Syn Galaxie ✔

Skroť si svojho miláčika

03.

Skroť si svojho miláčika

Na palube pirátskej lode Sankta Alicia; Na planéte Mäm

„Wolpe!" zaznel krik môjho mena a ja som sa skoro nevedomky pustil lana. Držal som sa ho dlaňami, nohy som mal prekvačené cez sieť a visel dole hlavou ako taký vampír.

Vytiahol som nohy z oka siete. Pevnejšie som zovrel lano a pustil som sa dole na drevenú palubu. Dnes bol jeden z tých dní, počas ktorých sa nič extra nedialo. Včera sme zastavili na jednej menšej planéte, nabrali zásoby a keďže sme v pokojných končinách, kde piráti málokedy zablúdia, nemuseli sme sa báť ani prepadnutia. Hoci k tomu ani tak nedochádzalo často.

Siete, väčšinou pustené hlboko do vesmírnych vôd, sa sušili na palube. Celá Sankta Alicia naberala v týchto dňoch mátožný vzhľad, až by nejeden povedal, že loď sa vrátila zo záhrobia. Siete boli totižto po dlhých v dňoch v nehostinných podmienkach celé biele akoby pokryté inovaťou. Nemohlo sa s nimi príliš manipulovať, pretože hrozilo, že popraskajú a to bola drahá záležitosť. Vesmírne siete sa robili zo vzácneho tkaniva, ktorý sa dal len ťažko zohnať.

Rozhliadol som sa okolo seba, ale väčšina posádky len lenivo polihovala kade-tade. Tí zvyšní boli v podpalubí a stavil by som sa, že nejeden chrápal až sa z toho triasla loď.

Nebral som to ale na vedomie. Snažil som sa nájsť zdroj kriku a stvorenie, ktoré ma hľadalo. Našiel som ho až po chvíli, no aj tak ma ten pohľad prekvapil.

Kráčal ku mne Kapitán a v rukách vliekol veľkú klietku. Spoza mreží na mňa hľadeli tri okále wolpa, ktorého som takmer pred pol evom chytil ešte na Geene.

Od tej doby podrástol. Chodil som ho kŕmiť trikrát denne, no stále som mu nenašiel vhodné meno. Mená sa stali mojim večným problémom. Vedel som, že sa wolpovi v klietke v podpalubí obzvlášť nepáči, ale nemal som na výber. Besouro ho chcel hodiť cez palubu od prvého dňa a vytiahnuť ho spoza mreží mi prišlo príliš riskantné.

Lenže teraz, keď bol v rukách Kapitána... Striasol som sa. Kapitán sa väčšinu svojho času správal zhovievavo, ale trojoký wolp sa mu od začiatku nepozdával. Rozhodol sa ho zbaviť?

Tej možnosti som sa úprimne bál. Nedalo by sa povedať, že som sa s tou malou potvorou skamarátil, ale chýbala by mi. A nezniesol by som vedomie, že ho prehodili cez palubu. Vedel som svoje o tom, aké je to nepríjemné.

Kapitán predo mňa s buchnutím položil klietku, až sa wolp zapotácal. „Takto to ďalej nepôjde," prehovoril a oprel sa o klietku. Wolp zavrčal. Permanentne ceril zubiská na každého okrem mňa. Bolo to fascinujúce. Vytvoril si so mnou akési puto, ktoré sa dalo len veľmi ťažko popísať. Istým spôsobom mi dôveroval, ale asi len do takej miery, že ho nestrhnem z kože. A ja som dôveroval tomu, že mi neodhryzne konce prstov, keď mu ponúknem kus mäsa.

„Ako to myslíte?" pozrel som sa na Kapitána s otázkou.

„Ja fakt otravné, že noc čo noc kňučí v podpalubí. Cez tenkú stenu kajuty to všetko počuť, chápeš?"

„Zoberiem ho k sebe!" skočil som mu do reči skôr, než by stihol vyniesť svoj rozsudok. „Do mojej kajuty," doplnil som, keď nadvihol obočie.

Kapitán sa uškrnul a ten pohyb odhalil jeho špicaté zubiská. „Jasné. A čo posádka, ktorá s tebou spí v rovnakej kajute? Tvoj wolpe by letel cez palubu počas prvej noci. Aj s tebou."

Zatvoril som ústa, ktoré som doteraz držal otvorené. Mal pravdu. Dopekla, jasné, že ju mal! Potom zo mňa prudko a nečakane vyletelo: „Tak ho idete zhodiť radšej vy?!"