🖤4🖤

119 12 0
                                    



Zbalená som bola zhruba po dvoch hodinách. Potom som svoj deň trávila už len vyvaľovaním sa v posteli a pozeraním telky až som nakoniec zaspala.


3 hodiny neskôr


Zobudilo ma až nepríjemné klopanie na dvere. S veľkou nevôľou som sa vybrala k dverám. Keď som ich otvorila nikto tam nebol. Až potom som si všimla osobu.

„Jin?" povedala som potichu.

Dotyčná osoba sa na mňa otočila a nečakane bol to Jin.


„Ahoj, Jimin ma poslal aby som ti doniesol jedlo, určite si celý deň nejedla ak nerátam raňajky."


„Ďakujem." Povedal som milo no všimla som si, keď mi Jin podával misku, že má dve. Len sa na mňa na okamih usmial a išiel do svojej izby.


„Jin počkaj." Po tejto vete sa na mňa Jin nechápavo pozrel.


„Nechceš sa ísť ku mne najesť, tak či tak som sama." Po tejto vete som strašne hanbila čo si Jin určite všimol.


Jin len pokýval hlavou na znak súhlasu a vošiel do mojej izby, kde si sadol na posteľ a začal jesť svoje jedlo. Medzi nami bolo také trápne ticho, ktoré som chcela prerušiť ale nevedela som ako nadviazať konverzáciu. Túto situáciu však zachránil Jin.


„Myslel som si, že chceš byť sama. Aspoň tak mi to povedal Jimin, že ti mám len zaniesť jedlo a odísť."


„Najprv som to tak chcela ale rada uvítam spoločnosť kohokoľvek. Vieš po smrti mojich rodičov som skoro furt sama. Moji kamaráti sú na druhom konci sveta a asi najbližší rok ich už neuvidím." Jin nad tým pokýval hlavou, že tomu rozumie.


„A Ďakujem."


„Za čo prosím ťa?"


„Za to, že si tu so mnou zostal." Hneď na to som podišla k Jinovi a objala ho. Chvíľu sedel ako zamrznutý ale potom mi objatie opätoval.


„Mia?"


„Áno?"


„Vieš variť?"


„Samozrejme, že áno. Ja rada varím. Ak budeš potrebovať v kuchyni kedykoľvek pomôcť, rada ti pomôžem."


„Konečne nebudem v kuchyni sám! Z celej tejto skupiny varím iba ja. Niekedy si pripadám ako ich mama a nie ich veľký brat."


Vtedy som vypukla do strašného záchvatu smiechu spolu s Jinom.


5 hodín neskôr


Práve teraz je už 23:00.

„Tak Mii ja už pôjdem je veľa hodín mala by si si oddýchnuť."


„Jin!"


„Áno Mii?" pozrel sa na mňa nechápavo.


„Nemohol by si tu dnes prosím zostať?"


Jin len nad tým pokýval hlavou, vošiel späť do mojej izby, kde si ľahol na posteľ a zapol telku.....................................................................................................





Ahojte! 😊😊

Verím, že sa vám kapitola páčila. 💞💞

NEVER FORGET YOU JEON JUNGKOOKWhere stories live. Discover now