Tajomstvo závoja

15. kapitola

Raňajok sa nezúčastnil Sebastián, lebo ešte spal. Victoria sa snažila byť čo najtichšie. Nechcela ho zobudiť. Navyše bola prekvapená, že ešte spí. Posledné dni vstal vždy skôr ako ona. Rada by sa dívala na svojho spiaceho manžela, ale mala pocit, že keď sa na neho bude dlhšie dívať, tak otvorí oči. Aké jednoduché to bolo vysloviť, ale aké ťažké to bolo prijať.

~~~
Predtým*

Sebastián prišiel do komnaty nad ránom. Síce slnko ešte nevyšlo, ale ďaleko do svojho prebudenie nemalo. Mal chuť si pripraviť posteľ vo svojej starej komnate. Mal chuť obliecť si šatstvo komorníka a nie nejakého šľachtica, ktorým vlastne nikdy nebol.

Mal taký pocit, že hrá falošnú hru, pričom nikdy nepríde jej koniec. No jej začiatok prišiel vtedy, keď sa narodil do rodiny grófa, ktorého sa následné musel vlastný otec zbaviť pre jeho hráčske dlhy. Aby mohol poskytnúť chlapcovi vzdelanie, na ktoré nemal dostatok peňazí a aby bol pripravený prevziať jeho titul a aj povinnosti, tak ho musel poslať k svojmu najlepšiemu priateľovi markízovi D'este, ktorý mal syna v jeho veku a mohli za vzdelávať spoločne. Lenže, aby si spoločnosť nemyslela, že Sebastián je markízov syn, tak sa musel vydávať celé roky za komorníka budúceho markíza Alberta. S myšlienkami na svoju minulosť rýchlo zaspal.

*
~~~~

Zobudil sa až na po obede a bol na seba nahnevaný, že takto zaspal. Rýchlo niečo zjedol v kuchyni a vybral sa na cestu, ktorú posledné dni veľmi dobre poznal.

~~~

Victoria sedela s markízom v koči. Bola prekvapená, keď po ňu prišiel, že ju chce so sebou vziať do dediny. Ide sa pozrieť na nájomníkov a aj na zver. Preto by si pri tejto príležitosti mohla prejsť dedinu. Victoria nadšene súhlasila. Už len z toho dôvodu, že mohla vidieť niečo nové a nesedieť už na tomto hrade vo svojich myšlienkach. Nebývala od toho hradu až priveľmi ďaleko, ale ani raz v týchto končinách nebola. No na jazdu koňom to bola diaľka. Možno práve preto tu ešte nebola.

S Albertom v koči viedli bežný rozhovor. Obaja spomínali na svoje detstvo. Keď dorazili do dediny, tak Albert nechcel, aby s ním musela chodiť od domu k domu. Preto jej navrhol, aby si vyšla nad dedinu. Nebola to dlhá a ani náročná cesta. Na menšom kopci mal stáť menší domček. Albert jej poradil, že od neho bude mať ten najlepší výhľad na celú dedinu. Victoria neváhala a vybrala sa tou cestou aj spolu so svojou komornou. V rámci etikety by nemala chodiť bez sprievodu, aj keď to vôbec nemala rada.

Blížila sa k domčeku a všímala si, že sa na ňom pracuje. Nejaký muž sedel na streche. Z diaľky bolo počuť, že niečo na nej pribíja. Keď sa priblížila tak blízko, aby videla, čo sa na tej streche robí, tak v náhlom návale šoku zastala. Muž pribíjal na strechu zväzky slamy, ktoré chránili príbytok pred dažďom. Nebolo to nič zvláštne keby ten muž nebol Sebastián.

~~~

Sebastián si robil pokojne svoju prácu ako každý deň. Dnes by to mal konečne dokončiť. Sľúbil si, že keď to dokončí, tak odíde naspäť do Londýna. Sčasti tu našiel pokoj, ale sčasti aj sklamanie. Hlavne zo svojho priateľa Alberta. Tie povinnosti mu prerástli cez hlavu a každému by len rozkazoval. Ako by mohol vziať so sebou Victoriu? Už teraz si určite myslí, že sa zbláznil. Čo by povedala keby ho tu takto videla? Z jeho myšlienok ho prerušil brechot psov. Obzrel sa a videl Victoriu ako na ňu skáču psy a ako sa im snaží vyhnúť. Ale márna snaha. Ona bola na ich území a nemala tu čo hľadať. Sebastián rýchlo zliezol zo strechy, skoro si na rebríku podlomil nohu, tak sa ponáhľal. Otvoril bránku kde psom dávali žrať a zapískal na ne. Takto oklamane vošli do ohrady, kde jedlo nenašli, ale Sebastián takýmto podvodom zachránil Victoriu.