Ordinary one [Loki ff]

Časť prvá.

Zobudila som sa tak ako každé obyčajné ráno v mojom obyčajnom živote. Nechutný ostrý zvuk budíka mi prevrtával hlavu ako zbíjačka. Rýchlo som vystrčila ruku zpod perín a udrela po ňom tak silno aby už nikdy nezvonil. Snažila som sa nejak rozlepiť oči a spomenúť si čo bolo včera a čo je vlastne dnes za deň. Bolesť hlavy a sucho v ústach naznačovalo že je sobota a včera bol pochopiteľne piatok. Deň kedy sa ako obyčajne zoberiem do mojho obľúbeného baru, do Asgardu. Vždy tam stretnem svoju partiu podobne neobľúbenými a všetkými zavrhovanými bytosťami ako som ja. Spolu sa už necítime tak obyčajne. No a čo sa deje potom je asi lepšie si nepamätať.

Teraz prišla tá kruta realita kedy budem musieť zísť dole k mojej úžasnej rodinke ako totálne zlyhanie a vytrpieť si vyčítavé pohľady. No zvykla som si. Aby však bolo jasné, som z rodiny pokriteckého právnika a ešte  pokriteckejšej doktorky, ktorí si adoptovali 7 detí. Medzi nimi som teda bola aj ja. Boli sme 3 dievčatá a 4 chlapci. Všetky moje sestry sa venujú koníčkom hodných ženeskému pohlaviu. Študujú na prestížných školách. Bratia sú na tom podobne. Vybrali sa v tatinkových šľapajách a on je na nich pochopiteľne hrdý. No a potom som tu ja. Nepodarok, čierna ovca rodiny. Nechodím do školy a ani sa nevenujem záležitostiam hodných krehkej žienky. Práve naopak. Chodím do nudnej roboty kde driem ako kôň za málo peňazí a 12 hodín denne. Vo voľnom čase sa opíjam alebo vyspávam ďalšiu z mojich povestných opíc. Som skrátka sklamanie.

Bežne tak v nedeľu vyspím opicu natoľko že som schopná fungovať. Zasa celý týždeň od deviatej do deviatej v špinavom bistre. No tento týždeň mal byť zjavne iný ako tie predošlé.

Bola som za pultom keď sa zrazu otvorili dvere a ovial ma chladný vietor augustového rána. Intuitívne som zdvihla hlavu. Vo dverách stál chlap. Trocha vyšší odomňa v čiernom obleku. Vlasy mal dlhšie asi po ramená a ulízane dozadu. Risy tváre mal ostré no zároveň tak hrejivé ako júlove slnko. A odprisahala by som že oči mal svietivo zelené. Kým som si ho obzerala ležérnym krokom prešiel k zadnému boxu a usadil sa v ňom. Po chviľke som sa odhodlala isť za ním. Podišla som k nemu a podala mu raňajkové menu a spýtala sa či si dá kávu. Hneď mi odvrkol že nieje odtiaľto a už vôbec nebude jesť niečo na tejto hnusnej zemi. Nechápala som ale dobre. Zobrala som mu menu a odišla. Naozaj som si myslela že je to nejaký cvok. Chvíľu som ho pozorovala ako hľadí z okna. Akoby niekoho čakal, alebo sa pred niekym skrýval. Bolo to veľmi zvláštne.
Zvláštnejšie ale bolo že som sa iba na chvíľu otočila k stroju na kávu a keď som sa otočila bol preč. Ten zvláštne pôvabný cudzinec bol preč.
Zvyšok dňa som ho nevedela dostať z hlavy. Niečo ma k nemu náramne priťahovalo, no nevedela som prísť na to čo. Prečo mi bol tak povedomý no zároveň neznámy. Tak veľmi blízky no zároveň cudzí. Chcela som ho vidieť znova.

Ďalšie ráno som plná energie vyskočila z postele, troška sa zkultúrnila a utekala do bistra. Tak nejak som dúfala že dnes príde znova.že si znova sadne do toho boxu. Chcela som vedieť čo je zač. Odkiaľ je. Na koho to vlastne čakal. Nikdy som nešla do tej roboty s takýmto nadšením.
Otvorila som a čakala. Boli asi štyri poobede a ja som si už myslela že nepríde. Dokonca som si začínala myslieť že bol iba prelud mojej mysle. Veď to by sa pochopiteľne dalo čakať. Už som nereagovala na cinkanie zvončeka pri dverách, len som ďalej strojovo robila to čo každý obyčajný deň. Podišla som k pánovi čo sedel v zadnom boxe. Nemala som silu zdvihnúť zrak a tak som sa ďalej pozerala do svojho bloku so slovami čo si dá.
,,Koľkokrát ti musím ešte povedať že na tejto zemi nejedávam?!" Odvrkol mi chlap dosť povedomým hlasom. Pozrela som sa na neho. Bol to on. Ten chlap zo včerajšieho rána. Pozeral sa na mňa tými zelenými očami. Spočiatku vyzeral nahnevane no čím dlhšie sme sa na seba pozerali tým viac sa jeho podráždená tvár menila na, zdalo sa mi, malinky úsmev. ,,Prepáčte neuvedomila som si to." S týmito slovami som sa zvrtla a ťahala naspäť na svoje miesto za pult. No aj tak som sa na neho musela stále pozerať. Bol, aspoň pre mňa, veľmi zaujímava bytosť.
Po chvíľke pozorovania som si všimla že si rukou stále kontroluje vnútorne vrecko saka. Akoby tam bolo niečo veľmi dôležité. Pritom sa vždy pozrel cez okno von. Možno mal problémi so zákonom. To mi napadlo ako prvé.
Z toku myšlienok ma prebral znova až on keď sa postavil a kráčal smerom ku mne.
,,Myslím...neviem prečo, že sa ti dá veriť" zašepkal keď prišiel k pultu. Nemo som na neho zízala a nevedela som čo mám povedať.
,,Potreboval by som aby si mi tu niečo postrážila. Zajtra sa pre to vrátim." Povedal a z vnútorneho vrecka saka vytiahol kocku. Áno presne tak. Modrú kocku ktorá svietila.
,,Č..Čo je to?" Koktala som.
,,To nieje podstatné. Podstatné je že to musíš dobre schovať. Zajtra si pre to prídem sľubujem." Povedal a rýchlym krokom odišiel. Chvíľu som tam stála a nevedela čo mám robiť. Nechápala som prečo tá kocka je taká dôležitá. No nakoniec som si povedal že predsa jeden deň ma nezabije. A tak som ju zabalila do handry a schovala.

Doma som začala googleiť tú modrú kocku. Dokonca aj jeho som skúšala hľadať no bezúspešne. Jediné čo mi našlo boli nejaké staré vikingské legendy o bohoch. Bola som sklamaná no rozhodnutá ho zajtra odtiaľ nepustiť kým mi nepovie čo to je a kto je on.

No na ďalší deň neprišiel. Čakala som ho dokonca aj po záverečnej. Nič, neprišiel. Rovnako ani ďalší deň. Bola som taká vytočená. Niekto si zo mňa určite vystrelil a ja ako taká krava tu schovávam poondiatu bezvýznamnú kocku. Schytila som ju aj s tou handrou a vyhodila do smetí. Zo mňa si nikto strieľať nebude.
Kiežby som vtedy vedela čo toto moje konanie spôsobí na ďalší deň.