Ordinary one [Loki ff]

Časť štvrtá.

Loki
,, Thor!" Zakričal som. Otočili sa obidvaja no len on vstal a kráčal oproti mne. Nechal som ho nech príde až ku mne aby sme boli dosť ďaleko nato aby nás Meg počula.
,,Loki ja sa s tebou fakt nechcem mlátiť." Začal no ja som ho prerušil.
,,Ticho. Nechaj ma ti to vysvetliť." Začal som a on počúval.
,,Dám ti ho." Vyjavene sa na mňa pozrel. ,,Ano dobre si počul. Ale mám podmienku. Nech o tom ona nevie."
,,Čo? Nechápem." Povedal. Bol to vážne tupec.
,,Keby vedela že som ho našiel odišla by. A to nechcem. Preto si ho zober a odnes domov. Ale jej to nehovor." Vysvetlil som mu.
,,Čo sa to s tebou stalo Loki? Ti učarovala baba z Midgardu?" Smial sa mi no sám nemal čo hovoriť. Aj jemu sa to predsa stalo.
,,Ale vieš že doma ťa aj tak otec potrestá že si ho ukradol." Varoval ma.
,,Uvedomujem si to. Ale daj mi ešte čas."
,,Dobre." Súhlasil.
Ja som opatrne siahol do vnútorného vrecka saka a vytiahol Tesseract tak aby to Meg nevidela.
Keď Thor odišiel rozbehol som sa k Meg. Rýchlo som jej odviazal ruky a ona ma objala.
Bolo pekné ju mať tak blízko.

Meg
Bola som taká rada že ho vidím. Musela som ho objať.
,,Tak čo? Máš?" Spýtala som sa ho hneď ako som ho pustila.
Posmutnel.
,,Nie. Kým som tam prišiel stihli ho predať ďalej." Vysvetlil.
,,Vieš komu a kam?" Pýtala som sa ďalej.
,,Neviem komu ale viem kam. Mal by byť na Islande." Povedal.
Tam som ešte nikdy nebola. Vlastne som nebola nikde mimo nášho mesta. Preto som s takým nadšením súhlasila keď sa ma spýtal či pôjdem s ním.

Rýchlo ma teda zobral domov kde som sa zbalila. Mala som toľko šťastia že nikto nebol v tú chvíľu doma.
Celý čas ako som hádzala veci zo skrine do môjho obrovského kufra stál medzi dverami opretý o ich rám a pozeral sa na mňa.
,,Čo je?" Vyhŕkla som zo seba.
,,Tak sme sa ponáhľali že až teraz som si všimol ako veľmi ti pristane to čo som ti vybral." Povedal po chvíli narážajúc na moje oblečenie.
Nič som na to nepovedala lebo som cítila ako sa začínam červenať. Len som sa ďalej pozerala do skrine a hádzala veci do kufra. Stále som však cítila ako sa na mňa pozerá teraz už aj so škodoradostným úsmevom.

Keď som už mala všetko v kufri nasadli sme do taxíka, ktorý nás viezol na letisko.
Tam sme dobrú hodinu sedeli a čakali na náš let. Čakanie nám však rýchlo ubehlo kedže sme sa zasa zahĺbili do rozhovoru.
,,Čo si povedal vtedy Thorovi? Že len tak odišiel." Spýtala som sa.
,,Len že ho nemám. Že som ho stratil a teraz ho hľadám. A že nás ma nechať na pokoji." Povedal no cítila som istú váhavosť možno až neistotu v tejto jeho odpovedi.
Zamyslene som sa na neho pozrela.
,,To mu vážne toto stačilo nato aby odišiel?" Pokračovala som vo vyzvedaní.
,,Áno stačilo. No samozrejme ma ešte varoval pred otcom a pred tým že ma za to čaká trest."
Odpovedal mi stále s rovnakou neistotou.
,.Keď sme boli u teba doma všimol som si že niesi ani na jedinej spoločnej fotografii."
Začal skôr ako som stihla pokračovať v téme ktorú som mala rozbehnutú.
,,Nechceli ma tam. Veď som ti hovorila že som taká čierna ovca rodiny."
Vysvetlila som s pohľadom upreným na zem podomnou.
,,Raz ti úplne všetko poviem sľubujem. Ale nie tu a nie teraz." Povedala som s pohľadom stále upreným na zem. Stalo sa toho veľa a nemala som silu o tom nikomu povedať. Potrebovala som čas.
Zrazu som cítila jeho príjemne teplú ruku ako spočinula na mojej.
,.Chápem." Povedal.
Nič iné iba Chápem. A úplne to stačilo. Pritom ma stále držal za ruku až kým nehlásili náš let.
Vtedy ma pustil, zobral veci a išli sme pomaly k bráne a po menšom ďalšom čakamí sme nastúpili do lietadla.
Bola som z toho dňa taká unavená že po chvíli mi hlava spadla na jeho rameno a zaspala som.

Po dlhých šiestich hodinách sme pristáli na letisku na Islande. Bolo tam o niečo chladnejšie ako u nás preto hneď ako sme vystúpili som si na seba obliekla čiernu mikinu.
Z letiska sme išli autom do malej dedinky na pobreží. Tam sme vystúpili pred malým domčekom na samote. Stál sám na veľkej lúke na okraji ihličnatého lesa a pár metrov vedľa neho sa týčil vysoký starý listnatý strom. Jediný v celom okolí. Aj preto mi tak veľmi udrel do očí. Akoby tam nepatril.
To bolo všetko čo sa dalo široko ďaleko vidieť.

Vošli sme dnu. Bol to ozaj malý domček no zato útulný. Mal len jedno poschodie kde bola kuchyňa a miestnosť s gaučom a krbom. Na drevených stenách vyseli obrazy a trofeje ulovených zvierat zväčša vysokej zvery. Na podlahe pred krbom bola roztiahnutá kožušina. Pôsobil veľmi teplo a útulne.
Zložili sme si veci do skrine v chodbe.
,,Dala by som si niečo jesť." Povedala som keď mi začalo škŕkať v bruchu.
,,Spravím ti niečo." S úsmevom mi navrhol Loki. Ja som len s úžasom prikívla. On ešte aj variť vie.
Po asi polhodinke mi doniesol úžasne vyzerajúce jedlo. Spolu sme si sadli na gauč a pozerali do krbu ktorý medzičasom stihol Loki zapáliť.
,,Toto je moje obľúbené jedlo. Matka mi ho zvykla pripravovať vždy keď som bol smutný alebo nahnevaný. A niekedy len tak." Povedal kým sme začali jesť.
Usmiala som sa na neho a zaželali sme si dobrú chuť.

Bolo to naozaj výborne. Všetko som to zjedla do posledného kúsku. Bola som taká plná že som myslela že prasknem. Obidvaja sme boli.
,,Pôjdeme zajtra hľadať ten Tesseract?" Spýtala som sa keď sme taký najedení ležali jeden cez druhého na gauči.
,,Vieš...napadlo mi. Čo keby sme si s tým dali pauzu? Island je krásne miesto. Môžme trošku zrelaxovať. Čo ty nato?" Povedal po chvíľke ticha.
Nechápala som tu náhlu zmenu postoju. Pred pár dňami sa išiel zblázniť že ho nemá a teraz si môžme dať pauzu? Niečo mi na tom nesedelo.
,,Môžme ísť zajtra do mesta. Je nádherné. Staré budovy, parky. Bude sa ti páčiť." Pokračoval.
,,Večer ťa vezmem na večeru." Plánoval ďalej.
Počúvala som ho no v hlave som sa snažila prísť nato prečo to robí.
,,Pôjdem do sprchy." Povedala som keď prestal rozprávať. Zdvihla som sa a odišla do kúpeľne. Ani tam ma moje myšlienky neopúšťali.

Keď som po pol hodine vyšla zo sprchy Loki sedel na kresle hneď pod oknom. Hneď ako som vošla do miestnosti a spozoroval ma, vyskočil na nohy a podišiel ku mne.
,,Povedal som snáď niečo zlé?" Spýtal sa.
,,Nie nepovedal." Sklonila som hlavu.
,,Tak čo potom?" Pokračoval.
,,Ja len...nechápem. Prečo to robíš? Prečo sa o mňa tak zaujímaš?" Pozrela som sa mu priamo do oči.
Teraz pre zmenu sklonil hlavu on.
,,Pretože mi na tebe záleží. Si jediná bytosť na ktorej mi kedy záležalo. Neviem prečo proste to tak je. Ťahá ma to k tebe a neviem sa zbaviť tvojho hlasu odkedy som ho počul prvýkrát." Povedal na jeden nádych. Teraz tam stál a pozeral na mňa. Pozeral na mňa tak uprene a mne sa tisli slzy do očí. Boli sme takí rovnakí. Vesmír chcel aby sme sa stretli.
Nezmohla som sa ani na jediné slovo. Len som pristúpila bližšie k nemu a objala ho. Najvrúcnejšie ako som vedela. A on mi to objatie opätoval. Želala som si aby ta chvíľa nikdy neskončila.

Táto bola trocha kratšia no predsa😂 Chcela by som vedieť aké máte zatiaľ dojmy a pocity. Chcete aby som dokončila túto story alebo to nemá zmysel?
Let me know 😉