Odmietnutie [The Refusal]

Kapitola 48 (2/2)

V aute zostalo pochmúrne mĺkvo. Zložila ruku bratovi z pleca a potom sa pozrela von oknom. Hoci slnko sa vracalo už naspäť, dni boli ešte stále veľmi krátke a krvavá červená obloha sa rapídne sťahovala do hustej čiernej. Pouličné lampy navôkol začínali poblikávať, obchody a kaviarne na ulici rozsvecovali ďalšie bodové svetlá a výklady.

Bolo to presne tak. Obaja mali pocit, že čierna vôkol nich je nepreniknuteľná, ale svetlá mesta si aj napriek tomu razili cestu k nim.

„Vieš, Mikael," prehovorila do ticha. „Odjakživa som ti všetko závidela."

Zdvihol hlavu, aby na ňu pozrel. Pravdepodobne vôbec nechápal, o čom to tu teraz melie, ale na tom nezáležalo. Leah mala pocit, že ak to dnes nedostane von, už sa nikdy v živote k tomu nevrátia.

Vynosila ju Viktória a kvôli tomu mala vždy pocit, že hoci sú mama a otec jej biologickými rodičmi, nesprávajú sa tak voči nej. Vždy videla, alebo si skôr namýšľala, že sú k Mikaelovi omnoho milší a odpustia mu toho ďaleko viac, než jej.

Pootvoril pery, aby namietal, ale ona ho zastavila.

„Viem, bolo to zrejme iba tým, že si bol odjakživa ten poslušnejší. A ja som bola vždy tá, ktorá neposlúchala a potrebovala prevychovať. Neznášala som to. Až doteraz.

Si môj brat a nech sa stane čokoľvek, budeme držať pohromade. Aj keď sa celá naša rodina zblázni. A odmietam veriť tomu, že taká povrchná ženská, akou je teta Charlotte, dokáže zničiť to, kým sme."

Mikael na ňu mĺkvo pozeral. Obávala sa, že na ňu vybuchne, aká len bola hlúpa, alebo že sa rozosmeje na jej hlúpych rečiach. Na jej veľké prekvapenie ju Mikael krátko objal.

Keď ju pustil, pozrel sa na ňu: „Ako chceš tej bosorke zabrániť?"

„Jednoducho. Musíme nájsť skutočného vinníka, ktorý zamenil obrazy."

„Ako to chceš urobiť? Nikto o tom obraze nevedel. A rovnako tak ani o tom, že chcem obrazy dať na aukciu."

„To je práve ten dôvod," odvetila. „Ten obraz po celý čas visel iba v tvojej izbe. Mohol ho vidieť iba niekto, kto ti vstúpil do izby."

„Nemám prehľad o tom, kto tam bol a kto nie. Nezamykám si svoju vlastnú izbu, kým nie som doma. Mohli to byť rodičia, služobníctvo."

„Mohli. Ale aj tak si stále myslím, že za tým všetkým stojí Charlotte alebo Patrick. Aj keď nevieme ako to dokázať. Nemyslím si, že by nás chcelo potopiť služobníctvo."

„Takisto to nemohli byť ani rodičia," pokračoval v jej úvahách. „Dohodnuté manželstvo navrhli oni, určite by si nechceli pohnevať Van Althuisovcov. Zato Charlotte mala ihneď plný rukáv argumentov a dôvodov. A hodila to na Ravena Thortona."

„Thorton to neurobil," povedala Leah. „Je pravda, že sa s otcom pohnevali, ale on nestojí o takýto typ pomsty."

„Myslel som si, že je to typ chlapa, ktorý by radšej jednu vrazil otcovi, ako zamenil moje obrazy. No bol jediný v blízkosti predmetov aukcie."

„Hádam si nemyslíš, že–"

„Nemyslím," prerušil ju. „Ale ak organizoval aukciu, možno bude vedieť, kto sa tam pohyboval a kto zamenil obrazy. Môžeš sa ho to spýtať."

„Môžem," odvetila a prehrabla si vlasy.

„Bývate teraz spolu? Povedala si predsa, že sa vezmete."

„Dohodli sme sa, že sa vezmeme, ale zatiaľ čakáme, kým otec vychladne. A kým si uvedomí, že sa to naozaj udeje. Ale nebývame spolu. Budem musieť ísť za ním, keď budem pátrať po tom obraze."