Odmietnutie [The Refusal]

Kapitola 66

Zovrel jej dlaň v ruke. Tep jej pulzoval dokonca i v samotných prstoch. Prejsť davom hostí a vytratiť sa bolo ťažké, no stačilo, že zmiznú mimo pohľadu Daltonovcov. Bez ohľadu nato, aké pocity ním lomcovali, keď si predstavil, že by sa s ňou bozkával pred ich očami, zvraštil tvár od hnusu. Nemal rád divákov.

„Kam ideme?" opýtala sa Leah.

„Preč odtiaľto," povedal.

Priložila si skrčené prsty k perám. Ruka sa jej chvela. Dúfala, že sa im podarí utiecť tak, aby ich nezbadali mama, či oco. Mikaela by možno ešte predýchala, no nestrpela myšlienku nato, že jej rodičia budú vidieť, ako sa obaja vytrácajú z večierka. Hoci to možno videli už mnohokrát predtým, tentoraz to bolo iné.

Vyšli von a ponáhľali sa po chodbe. Koberec tlmil klopkanie jej podpätkov. Koľkokrát už tadiaľto utekala z večierka? Koľkokrát si pýtala kartu od prázdnej izby a koľkokrát na nej skončila s nejakým chlapom? A hoci vždy cítila vzrušenie, bolo to po prvý raz, čo jej išlo vyskočiť srdce z hrude. Keby tento pocit nepoznala, myslela by si, že snáď ide dostať infarkt.

Sila jej citov voči Thortonovi ju zaskočila. Vždy, keď im ponechala voľný priebeh, všetko tým iba pokazila. Počas uplynulých týždňov sa naučila držať ich ukryté vo svojom vnútri. Krotiť záchvaty radosti zakaždým, keď sa na ňu usmeje, dusiť plápolajúcu túžbu, ktorú v nej rozdúchal jeho pohľad. Bolo to zato, že ich tak tlmila? Preto teraz vybublali na povrch a odstavili celé jej bytie? Alebo to bolo skrátka len preto, že to bol práve on, kto jej teraz zvieral prsty a dvere výťahu sa za nimi zatvárali.

Neuvedomila si, že dychčí. Ich rýchly krok sa totiž zmenil takmer na beh. Teraz bola celým telom opretá o stenu výťahu, ktorého ľadový kov ju pálil na pokožke. Na ramenách jej naskákali zimomriavky. Striasla sa. Kolená sa jej takmer podlomili.

„Ty sa chveješ," povedal Thorton.

Zízal na reakciu jej tela, akoby nevedel, čo urobiť. Akoby netušil, aký dopad má jeho prítomnosť na jej existenciu. A možno naozaj netušil. Možno jej pocitom nikdy skutočne neveril. Možno si myslel, že záujem o neho je iba momentálne pobláznenie Leah Daltonovej, ktoré rýchlo prehrmí a potom sa presunie na ďalší objekt. V tom prípade sa mýlil.

„Nechvejem," odvrátila pohľad.

Pousmial sa. Stále ako vzdorovité malé dieťa.

Pristúpil bližšie a vzal jej bradu do prstov. Natočil jej tvár naspäť k tej svojej. Nevedel, či jej viac horia líca, alebo samotné oči. Ich sivá farba, ktorá bola kedysi studená ako kov mrakodrapov, ktoré tvorili celé Daltonovské impérium, nadobudla iskrivú farbu striebra. Len s námahou sa mu dokázala pozrieť do očí. No kým v minulosti to bolo od pohŕdania, tentoraz v jej pohľade vyčítal túžbu.

Ako aj v tú noc, keď jej sebecky ublížil. Ich posledná hádka ho zabolela omnoho viac, ako by čakal. Bol rozhodnutý nepustiť si ju blízko k telu. Bola predsa len prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Bez toho, aby si to všimol, sa stala drahocennou súčasťou jeho života. Nechcel jej už nikdy viac ublížiť. No nikdy nechcel ani obmedziť jej slobodu. Bola tak mladá, mala pred sebou ešte celý svoj život. Dúfal, že ho nebude ohýbať len podľa neho.

„Ako dlho sa ešte budeš na mňa pozerať, kým ma konečne pobozkáš?" opýtala sa.

Zasmial sa. Leah bola Leah. Možno sa kúsok zmenila, ale jej drzosť a odvaha bola stále jej. Sklonil sa k jej tvári.

Zbožňovala, keď sa pri nej uvoľnil natoľko, až sa dokázal v jej prítomnosti zasmiať. Milovala, keď jeho viečka poklesli tesne predtým, ako ju pobozkal.