My perfect stepbrother (on going)

ღ Chapter 1 ღ

   Zobúdzam sa.

   "Auuuuu, všetko ma bolí" snažím sa povedať, ale v polovici sa mi zlomí hlas.

   Pomaly otvorím oči. Som vystrašená. Začnem stresovať. Prudko sa mi zrýchli dych. Neviem kde som. Neviem kto som. Vydím iba biely strop nad sebou a oslepujúce svetlo lampy. Obzriem sa okolo seba a zistím, že ležím na posteli v nemocnici.

   Snažím sa ukľudniť. Moc mi to nejde. Nakoniec sa mi to však nejak podarí. 

   Pokúsim sa sadnúť si. Po dlhšom čase a s menšími bolesťami sa mi to podarí.

   Zrazu sa otvoria dvere a do izby vôjde lekár. Prekvapene sa mňa pozrie.

   "Y/N musím vám niečo oznámiť," povie a nachvíľu sa odmlčí, "vaši rodičia sú mŕtvi."

"Vaši rodičia sú mŕtvi."

   V tom momente sa mi pred očami zrúti celí svet. Odpadnem.

   Keď sa zobudím stále počujem tie hrozné slová v mojej hlave. Nič sa mi nechce. Cítim ako sa mi slzy tlačia do očí a tak začnem plakať. Plačem tak dlho, že až zaspím.

*o pár dní neskôr*

   "Y/N gratulujem vám už ste zdravá. Dnes môžete ísť konečne domkov." ráno mi oznámi lekár.

   Som veľmi šťastná že konečne vypadnem s tohto otrasného miesta! V tom si ale spomeniem. Kam pôjdem? Veď už nemám rodičov.

   Zrazu ma to napadne. Pôjdem predca k tete! Moja teta býva v New Yorku, rovnako ako sme my bývali. Teta je tiež Slovenka ako ja a moja mama. Keď sa moja mama vydala za môjho otca, moja teta sa rozhodla presťahovať spolu s nami. Môj otec je Američan. Teda bol, a aj moja mama bola Slovenka. Stále si na to neviem zviknúť.

   Znova ma to rozplače. Sadnem si chodník a nechám mojim slzám voľný priechod. Ľudia, ktorý prechádzajú okolo mňa sa na mňa občas čudne pozrú, niečo si zamrmlú popod nos a pokrútia hlavou. Všetci ma však obchádzajú. Vtom pocítim dotik na mojom ramene. Zdvihnem hlavu a vedľa seba uvidím dievča. Môže byť v mojom veku. Má pekné čierne mierne kučeravé vlasy a tmavohnede oči.

   "Si v poriadku?" spýta sa ma. "Môžem ti nejak pomôcť?" hovorí a zároveň mi podáva vreckovku.

   "Ďakujem, som v pohode, len som si na niečo nie moc príjemné spomenula." odpoviem jej a falošne sa usmejem. Usmeje sa mňa. Nevyzerá, že by si všimla môjho falošného úsmevu. To je dobre.

   "Ja už budem musieť ísť. Ešte raz ti ďakujem. Ahoj" poviem a zakývam jej.

   "Ahoj, nie je zač." zakričí mi naspäť.
.
.
.
.

   Stojím pred dverami bytu mojej tety. Zazvoním na zvonček. Chvíľku čakám. Konečne začujem kroki a dvere sa otvoria.

   Vo dverách stojí moja teta. Keď ju uvidím, začnem plakať. Ona sa však na mňa pozrie odsudzujúcim a zhnusením pohľadom.

   Začne po mne kričať: "Y/N to ty za to môžeš. Ty k*rva jedna. Je to tvoja vina. Všetko je to len a len tvoja vina. Oni umreli kôli takej štetke ako si ty! To ty máš ich krv na svojich rukách."

   Au. Tieto slová ma reálne zaboleli. 

   A potom sa stane niečo, čo by som od tety nikdy nečakala. Strelí mi facku. Silnú facku. Hlavu mi vytočí na druhú stranu a líce ma začne neskutočne štípať.

   Do očí sa mi nahrnú slzy. Otočím sa na päte a rozbehnem sa dolu po schodoch. S plačom a hnevom odídem z paneláku. Vybehnem, nevšímam si svet okolo mňa. Iba rozmýšľam čo bude somnou ďalej.

   Zrazu počujem niekoho kričať moje meno.

Čakali ste takýto zvrat?

Pôvodne to takto vôbec nemalo byť, ale čo už keď už   😀

UwU