Ona sa rýchlo vzpamätala a utekala za mnou. Ako som utekala tak sa mi šmyklo na krvi ktorá bola na zemi a silno som dopadla. Ležala som na zemi. Pociťovala som silnú bolesť v ľavej časti hlavy.Mama pomaly ku mne prikráčala. Pozerala sa na mňa a začala sa hlasno smiať. Za vlasy ma vytiahla hore a dotiahla k stoličke v kuchyni. Sadla som si. Na kuchynskom stole bol nôž ktorý bol celý od krvy. Pravdepodobne ten ktorým bodla Joa.
Ani neviem kedy to stihla ale mala som zaviazané ruky za chrbtom. Bude to asi tým, že som sa sústredila na bolesť hlavy ktorá bola neznesiteľná.
M,, Bolo vám toto tréba milé deti? "
Ostalo ticho. Po chvíli sa znovu ozvala.
M,, Ja už som o svoj život prišla vďaka vám. Tak keď nemám život ja nebudete mať ani vy a to doslovne. Nezaslúžite si žiť, všetko ste pokazili."
Nedokázala som vnímať jej slová. Cítila som sa strašne. Bolesť hlavy neutíchala práve naopak zväčšovala sa. V tom momente som bola zmierená s mojim osudom.
Čepelom noža mi začala prechádzať po krku. Ako by sa rozhodovala kde mi ho zabodne. Bol to veľmi nepríjemný pocit. Slzy mi tiekli po lícach a padali na nohy. Vedela som, že je koniec.
,, Tu je polícia otvorte inak budeme nútení vykopnúť dvere. " ozvalo sa spoza dverí. Neverila som vlastným ušiam. Mama ostala ako obarena a s kamennou tvárou sa premiestnila k dverám aby sa presvedčila či to nie je iba fór. No keď sa pozrela cez kukatko začala cúvať a ponikáriť. Rukami si chytala hlavu a začala si vytrhávať vlasy. Plakala do toho sa smiala a niečo si šomrala popod nos.
Zrazu sa ozval veľký buchot. Dvere sa otvorili a mamu obklučilo veľa policajtov.
,, Ľahnite si na zem inak budeme musieť použiť donúcovacie prostriedky. "
,, Počuli ste?!"
Popri tých všetkých policajtoch sa snažil ku mne dostať otec. Keď bol pri mne hneď ma rozviazal a obijmul ma. Nikdy som z neho necítila toľko šťastia, že ma vidí ako teraz. Bola som rada, že už je po všetkom no keď som všetko vyrozprávala na polícii prepadol ma smútok a plač za mojím milovaný bratom.
O 3 dni neskôr sme išli na Joov pohreb. S otcom sme to znášali veľmi ťažko. Nemohli sme tomu uveriť, že Joa už nikdy neuvidíme.
No trápila nás ešte jedna vec. Bol to súd na ktorom sme sa mali zúčastniť kvôli svedectvu, vymeraniu trestu a zverení do opateri.
Súd priebehal podľa mojich predstáv. Sudca na základe dôkazov vymeral trest odňatia slobody na 25 rokov nepodmienečne no bolo by to aj viac lenže sudca bral do úvahy jej zlý psychický stav. Zverili ma do opateri otca. Znovu sme si začali hľadať k sebe cestu a budovať vzťah aký má byť medzi dcérou a otcom.
Posledné slová ktoré som počula od mami boli,, Aj po teba si raz prídem, buď si tým istá. "
KONIEC
YOU ARE READING
Prečo mami?
Science FictionRozvod, ťažká kapitola života v nefungujúcom manželstve. Ako to však vnímajú deti? Môže to tú druhú osobu ovplyvniť tak, že bude schopná zabíjať? Ako to prežívajú a čo sa im odohráva v hlave? Občas netreba veriť ani tej najbližšej osobe - svojej m...
