Zviazaní pomstou

Kapitola 23 - Rada

Ráno sa nevyhol rodičom a ani sestre. Samozrejme, že mali otázky čo sa mu stalo. Tvár mu nepekne napuchla a každá modrina bola inej farby. Ani jeho neteší pohľad do zrkadla, no čo už narobí. Vymyslí si podobnú historku, akú povedal Adeline a rozlúči sa s nimi. V lietadle zaspí, no cestou na letisko s Adeline veľa nenahovorí. Keď konečne pristanú, smerujú k autu, ktoré nechal v garáži pri letisku. Počasie je otrasné, prší, čo oboch podráždi. Ešte stálu sú ticho, Adeline do rečí nie je. Dokonca ani nevyzvedala, čo sa mu naozaj stalo, čo sa mu dvakrát nepáči a tak začne rozhovor on. Sú v aute na ceste domov a ako obvykle, trčia v zápche.

„Máš veľkú rodinu?"

Adeline odtrhne hlavu od mobilu a pozrie sa na Ethana. „Mamu. Som jedináčik. Ak som nerátala Connora. Ale aj tak bol môj nevlastný brat."

Ethan prikývne a snaží sa tváriť normálne. Bolo pre neho náročné zapierať fakt, že Connor žije a nie ešte to, že je od nich niekoľko stoviek kilometrov. Živý a zdravý. Ak sa toto raz prevalí, neprežije to, tým si je istý.

Vráti sa späť k mobilu, no on sa nevzdáva a pokračuje. „Mama sa nevydala?"

„Nie." Hodí si mobil do kabelky. „Neverila na lásku a dobre urobila."

„Neverila na lásku?" nadvihne obočie a nahlas zopakuje jej slová, aby ich lepšie pochopil. „Nerozumiem."

„Vždy si vybrala nejakého debila, s ktorým to dlho netrvalo. Proste nie každý má predurčené mať šťastnú rodinu. Mne ani jej to nie je súdené. Nemáme šťastie na chlapov.

Ethan sa zamyslí a myšlienkami sa ponorí niekam hlboko do minulosti.

***

„Hej! To nie je fér." Malý chlapec sa ofučí a zastane v strede ihriska. Ostatní traja chlapci okolo neho utekajú a nepekne sa mu vysmievajú.

„Haha Ethan nemá dievča, haha." Vysmieva sa mu jeho kamarát, Matthew.

Osemročný chlapec si rukou prehrabne svetlohnedé vlasy a dupne nohou. S hlavou vystretou nahor sa vydá preč z ihriska a snaží sa ukryť slzy. Zrazu sa mu do cesty postaví postaršia dáma.

„Ale no, taký krásny chlapec a také veľké slzy?"

„Ja neplačem." Potiahne nosom a dupne si.

„Samozrejme, že nie. Nedáš si limonádu?" Pekne sa na neho usmeje a upraví si veľký klobúk, ktorý ma na hlave. Chlapec si uvedomí, že je smädný a tak pokrčí plecom. Utrie si slzy a chytí pani za ruku.

„Ty sa voláš Ethan, však?"

„Áno." Povie hrdo. „Ethan DeLuca."

„Fíha! Nádherné meno. Ja som Elena. Elena Collins."

Chlapec sa zastaví a zapíska. „Ako môj kamarát Matthew?"

„Áno zlatíčko, ja som jeho babička. A teraz poď. Dáme si limonádu, chutné jahody a ty mi povieš, prečo si taký smutný."

„Lebo oni sa mi smejú, že nemám dievča. Ale ja žiadne nechce." Urobí grimasu a prstom ukáže za seba, kde sa naháňajú jeho kamaráti. Elena potláča smiech a radšej sa mu otočí chrbtom, aby ju nevidel usmievať sa. Naleje im obom limonádu a jeden plastový pohárik podá chlapcovi.

„Ale veď to je v poriadku Ethan."

„Ale oni sa mu smejú. Oni majú frajerky, len ja nemám."

Elena sa schuti zasmeje. „Ah zlatíčko. Z toho si nič nerob, tých frajeriek bude ešte veľa. Či u nich či u teba."

„Fuuuj." Natiahne chlapec a zakúsi sa do šťavnatej jahody. „Ja frajerku nechcem." Pozrie sa na príjemnú pani, ktorá sa na neho usmieva.