Zviazaní pomstou

Kapitola 17 - Adi 1 Alex 0

Hneď ako sa vrátili zo Zoo domov, Ethan sa ospravedlní a niekam sa vyparí. Nepovie kam ide, len za sebou zabuchne dvere. Adeline sa mu plánuje ospravedlniť, pretože vie, že má pravdu. A tak na neho čaká. Dlho sa nevracia, stihne si dať večeru, ktorú urobila jej svokra a aj čajové posedenie s Madison a troma bábikami. Zistí, že Madison servíruje reálny čaj, ktorý je na jej vkus až príliš osladený. Madison to však berie vážne a poučuje ju, ako správne sedieť, držať hrnček, či piť samotný čaj. Ona ju poslúcha a netrpezlivo očakáva Ethana. Nakoniec započuje jeho hlas a mieri rovno dole. Rozpráva sa so svojou mamou a vyzerá uvoľnene. Rozmýšľa, kde celú tú dobu bol, ale nič jej nenapadá. Preruší ich rozhovor a vstúpi dnu. „Ethan, potrebujem sa s tebou porozprávať."

Chladne na ňu pozrie e prikývne. Dá mame pusu na líce a jej sa ani nedotkne. Je to asi prvýkrát, čo neprejavil voči nej žiadnu náklonnosť, v prítomnosti jeho rodiny. Potichu ho nasleduje do izby a keď za nimi zatvorí dvere, otočí sa na ňu s prekríženými rukami.

„Počúvam."

Adeline sa nadýchne a prehltne celú svoju hrdosť. „Chcem sa ti ospravedlniť." Začne a vidí ako jeho pohľad zmäkne. Avšak nepovie jej na to nič a to je znamenie, že má pokračovať. „Mrzí ma to Ethan, naozaj som nerozmýšľala aké následky to celé môže mať. Nikdy som nechcela ohroziť teba alebo tvoju rodinu a naozaj ma mrzí to, ako som sa ľahkomyseľne správala." Odmlčí sa. „Nechcem, aby si sa na mňa hneval." Prizná sa mu, a on si povzdychne. Pošúcha si krk a zahľadí sa na svoju mladú manželku. Pokrúti hlavou a potom si rukami vojde do vlasov. Vyzerá nervózne.

„Adeline." Osloví ju a ona si zakúsi do spodnej pery. Je pripravená naozaj na všetko, nevie čo má čakať. On sám nevie čo má povedať. Bol na ňu nahnevaný, musel sa ísť prevetrať, inak by ju asi zabil. Bola tak ľahkomyseľná a hlúpa, že keď sa to dozvedel, mal nutkanie ňou zatriasť. Avšak teraz, po tom ospravedlnení je úplne vyvedený z miery. Nečakal to, ak má byť úprimný šokovalo ho to, ale v tom pozitívnom zmysle. Nikdy by nepovedal, že Adeline je schopná prehltnúť svoju hrdosť a ospravedlniť sa mu.

„Hneváš sa na mňa?" opýta sa ho a hľadí na neho svojimi veľkými zvedavými očami.

„Samozrejme, že sa nehnevám. A som rád, že si sa ospravedlnila. Ale musíš nabudúce myslieť aj na následky a hlavne na druhých."

„Áno ja viem." Prikývne. „Nabudúce sa to už nestane."

„V to dúfam." Venuje jej slabý úsmev a tá dusná atmosféra, ktorá tu bola na začiatku je razom preč. „Dnes večer odchádzame, pobaľ sa prosím."

Zarazí sa. „Prosím? Veď som sa ospravedlnila! Nemusíme odchádzať."

On sa zasmeje a pokrúti hlavou, očividne nepochopila. „To nemá nič spoločné s tým, či si sa ospravedlnila či nie. Beriem to a cením si to, ale musíme odísť. Nedovolím si, ohrozovať svoju rodinu. Čím skôr odídeme, tým lepšie to bude. Mal som pocit, že sa nevieš dočkať, kedy sa dostaneš domov." Podpichne ju a ona vystrčí hlavu. Samozrejme, že mu nikdy neprizná, že si jeho rodinu obľúbila a že sa jej tu zapáčilo. Ani to, že jej všetci budú chýbať a preto len prikývne. „Hej máš pravdu."

On sa zasmeje, akoby vedel niečo čo ona nie. „O pár hodín vyrážame, tak sa pobaľ."

*

Ako prvé čo doma urobí je to, že navštívi Victoriu. Tiež sa pred chvíľou vrátila domov a tak si rovno naplánovali stretnutie. Zdrží sa tam kratšie než predpokladá a to hlavne kvôli jej novému frajerovi. Jej kamarátka bola vždy tá, v ktorej rýchlo vzplanul nejaký cit a až príliš rýchlo sa dokázala zaľúbiť. A teraz tomu nebolo inak a hneď ako jej nový priateľ napísal, že má čas, tak zrušila ich stretnutie a išla za ním.