Zviazaní pomstou

Kapitola 7 - Hra sa môže začať

Adeline sa rozosmeje. Smeje sa tak nahlas a úplne z chuti ako už dlho nie. Keď sa upokojí a zotrie si slzy, uvedomí si, že Ethan sa nesmeje, ale prezerá si ju.

„Ou, ty to myslíš vážne."

Ethan prikývne. „Poďme sa o tom porozprávať inde, čo ty na to?"

„K tebe domov?" povie skpeticky a nadvihne obočie. Vidí ako sa zasmeje a pokrúti hlavou. „Nie, myslel som bar. Ale ak chceš ísť ku mne domov, nenamietam."

Robí si z nej srandu a ona to vie. Preto sa na neho zagáni a zadíva sa do jeho pobavených očí. Tmavé tričko s nimi pekne kontrastuje.

„No tak Adeline, dovoľ mi pozvať ženu na jeden drink. Nie je v tom nič viac, sľubujem. Nenechaj zraniť moje ego."

Vie, že jeho ego by potrebovalo zraziť, ale teraz je príliš zvedavá na to, čo od nej môže chcieť a čo týmto nezmyselným manželstvom získa a tak súhlasí. Zoberie ju do nie veľmi rušného baru na okraji, za čo je rada, nakoľko má na sebe stále šaty z kostola. Je tu kúsok od jeho firmy, zvezú sa jednu zástavku metrom a Adeline si ani nepamätá, kedy naposledy metro využila.

Najdu si malý, voľný stôl a hneď je pri nich mladá čašníčka a dám im nápojové lístky. Adeline si hneď vyberie, dá si Margaritu, zatiaľ čo si Ethan objedná fľaškové pivo.

„Slečna už mala dvadsať jedna?" opýta sa drzo čašníka a Adeline sa musí držať, aby jej nepovedala niečo škaredé. Rozhodne vyzerá staršie ako na dvadsaťjeden a aj to v týchto nevkusných šatách a ona to vie. A k tomu. Ona by sa mohla opýtať to isté jej. To dievča vyzerá až príliš mlado.

„Slečna je tu so mnou a objednala si Margaritu. Tak jej ju prosím prineste."

Keď odíde, Adeline krúti hlavou. „Len aby si vedel, mám dvadsaťdva."

„Viem," odpovie jej pokojne s úsmevom.

„Ako inak." Zamrmle si sama pre seba.

„Ako inak," napodobní ju. „stavím sa, že aj keby si nemala dvadsaťjeden nebolo by to prvýkrát čo by si pila."

Nereaguje na jeho podpichnutie, aj tak obaja vedia, že má pravdu. „Mala som pocit, že ideme na drink."

„Som tu autom. Ale jedno pivo zvládnem, nemusíš sa báť."

Prikývne a rozhliadne sa okolo. Hrá tu príjemná hudba a nefajčí sa tu, čo sa jej veľmi páči. Nie je to nič nóbl a ani podľa cien, ktoré si všimla toto nepatrí k drahým podnikom. Nevadí jej to, práve naopak je to príjemná zmena, že sa nemusí na nič hrať. Tu je sama sebou. Čašníčka im prinesie drinky a nechá ich osamote.

„Myslíš si, že je bezpečné piť z toho? Čo ak mi tam napľula?"

„Môže ti to byť jedno, aj tak sa to nedozvieš." Zodvihne k nej fľašku a ona si s ním priťukne.

„Poďme k veci Ethan."

„Myslím to vážne, zoberme sa."

„Preboha ako si na takéto niečo prišiel? A k čomu to bude dobré."

„Je to šialené ja viem, aj mne samému mi to príde ako vtip. Ale je to logické. Ty to chceš vrátiť Joshovi a ja mám na to svoje vlastné dôvody."

„Aké." Opýta sa rýchlo, až príliš.

On lenivo pokrúti hlavou. „To si zatiaľ ešte nechám pre seba."

Dá si glg z drinku a sleduje ho skrz pohár. Klamala by ak tvrdila, že nie je pohľadný. Vyzerá dobre, tipuje, že môže mať okolo tridsiatky ako Connor. Snaží sa dôjsť na to čo týmto všetkým sleduje, no nič jej nenapadá. Naozaj ani len netuší čo im prinesie toto manželstvo.