Tie krídla veľké a čierne,
to telo chabé a biedne,
i bez rečí viem že to nezvláda,
v očiach vidím život mu dohára.
Raz zhasne ako to svetlo spínača,
a zo mňa zostane prázdna krabica,
budem sám ako strom v púšti,
baznádej ma bude mať v hrsti.
Budem sa prechádzať a spomínať,
budem zle časi a skutky preklínať,
v duši zostane plamienok nádeje,
že toto sa v tej našej realite nedeje.
V hlave bude stále len on a on,
pri ktorom srdce zvoní ako zvon,
pri ktorom lietam ako biela holubica,
pri ktorom nebudem prázdna krabica.
Hádam sa niekedy vráti,
a beznádej sa kdesi stratí,
možno raz šťastní konec bude,
toto všetko je a bude v osude.
YOU ARE READING
POCITY V BÁSŇACH
PoetryKam zmizli tie sladké reči ? Kam zmizli tie príbehy z knihy, kde dobro svedčí? Prečo to není ako v rozprávke , kde všetko zlo je pominuteľné a krátke? Prečo tá realita je tak živá a zároveň i mŕtva ? Prečo ten pravý svet je taký bolestivý ? Prečo to...
