Sedel som na gauči v obývačke. Spolu s otcom. Vypadám ako vorvaň. Nič konkrétne čo by sme pri tom robili. Len dýchali, žili, existovali, žmurkali a mnoho ďaľších životne dôležitých funkcií. Bol to taký pomalý a nepodstatný deň. Pohyb mi znel ako najťažší šport na svete a dýchal som iba preto, že som nemal na výber.
Aj keď to bolo pre moju momentálnu fyzickú zdatnosť veľmi náročné, zodvihol som telefón a začal sa prehrabávať skrz instagram.
>Silent notification - Quickchat
You have got a new quick from Hobi🌞
OPEN DISCARD

_
Áno?
_
Mám namierené do tanečného štúdia. Spomínam si ako si vravel, že rád tancuješ. Nechcel by si ísť so mnou?
_
Ak ma tam chceš.😪
_
Rád by som, keby si išiel. Nechce sa mi tam ísť dnes samému.
_
Hmm, budem tam.
_
Yay, túto odpoveď som chcel! Tak o pól hodinu na xxx-xxxxx.
_
Budem tam.
Naozaj tam chcem ísť? Asi áno. Nakoniec, nie je veľmi zdravé neustále nič nerobiť.
Zdvihol som sa a išiel smerom do svojej izby. Vyšiel som už prezlečený a pripravený odísť. „Kam ideš?"spýtal sa otec. „Idem s kamarátom von,"vysvetlil som počas obúvania. „Dobre. Buď doma do desiatej,"usmial sa. Usmial som sa späť a len prikývol.
Pomocou čarovnej veci zvanej ako „time skip" som sa dostal do štúdia za pár sekúnd a vošiel rovno dnu. Prezliekol som sa a išiel som za Hoseokom. Keď som vstúpil, videl som ho nabitého energiou tancovať na Singel Lady od Beyoncé a popritom sa rehotať na svojich vlastných free-style pohyboch. Po chvíli si ma všimol a venoval mi výraz typu „ty si ma videl?", na to sme sa obaja začali smiať až sme sa chytali za brucho a museli sme počkať kým sa upokojíme. Usmial sa na mňa:„Ahoj." „Ahoj,"pozdravil som ho späť a tiež sa usmial.
Spolu sme takto strávili dobré tri hodiny. Lenže únava prišla a tak sme si spolu sadli pred veľké zrkadlá. „Som rád, že si prišiel,"usmial sa a dal mi ruku na stehno. Nič osobné či sexuálne, čisté priateľské gesto. Už som si všimol, že aj Jimina takto držal.
Odrazu mi zazvonil telefón. Pozrel som sa na obrazovku a zistil, že volá Jimin. Pozrel som sa na Hobiho: „Nebude ti to vadiť?"
„Nie, v poriadku. Len si to vybáv,"doširoka sa usmial. Len som sa usmial a jemne prikývol. Postavil som sa, vyšiel z miestnosti a zdvihol. „JUNGKOOK!!!"hneď zakričal, tak nahlas, až som si musel odtiahnuť telefón od ucha. „Ja ťa zabijem, Jimin,”pokrútil som hlavou. „Dobre, super, teším sa. Ale teraz má počúvaj. Musíš sa so mnou stretnúť. Je mi jedno čo robíš alebo kde si. Okamžite sem naklusaj!"rozprával rýchlo. „A kam?"spýtal som sa.
„Kde trávim väčšinu času?"odpovedal otázkou. „Uhhh u Yoongiho v izbe?"povedal som prvé čo ma napadlo. A asi aj najpravdivejšie. Ale to nemáte odo mnňa, okej?
„.... Áno ale nie. Doma. Príď ku mne domov, maj sa!"zase rýchlo povedal. „Ale ja-," nemalo cenu to hovoriť, pretože ma už vypol. Zabijem ho.
Vkročil som späť do miestnosti:„Vieš, veľmi nerád ti to hovorím a veľmi ma to tu s tebou bavilo, ale volal mi Jimin. Vraj musím prísť. Fakt ma to mrzí, pre-."
„Hej, pokoj. Nič sa nedeje, kľud, okej? Pokojne choď, ja sa nenahnevám,"skočil mi do reči. (Za normálnych okolností, keby som nebol kde som, asi by som sa pobil, v prípade, keby bol väčší a silnejší, slovnej bitke by sme sa nevyhli, ale keďže je autorka cringe, tak to tak nechám byť. (An: no dovoľ?? Kto ti tu je cringe? Si tu dobrovoľne) Ty si mi tu cringe. A nie som tu dobrovoľne! (An: a kto ťa akože prinútil??) Však ty! Ovalila si ma lopatou po hlave, uniesla ma, držala ma v pivnici a povedala, že ak nepôjdem do tvojho cringe príbehu, tak ma nepustíš! POMOC- (An: Haha.. ty si taký vtipálik, však? Už asi stačilo, nie? Hhh...))
Prezliekol som sa a rýchlo sa ponáhľal k Jiminovy, čo ak sa mu náhodou niečo stalo? Prechod preplnenou, neklimatizovanou električkou trval zhruba pätnásť minúť a ďalších desať pešo, ale so štuplamy v ušiach.
Hneď ako som zbadal jeho dom, trochu som po behol a rýchlo zazvonil. „Ahoj, Jungkook. Rýchlo sem poď!"rýchlo otvoril dvere a vtiahol ma dnu. (Žeby mi išiel urobiť to isté, čo aj autorka?? To je otázne, ale od neho by mi to asi až tak nevadilo. (An: ale buď už ticho. Ak nesklapneš, tak predĺžime kapitolu!) Už takto je dosť dlhá... (An: no a??) Už som ticho!)
Posadil ma na gauč. „Dáš si niečo?"slušne sa spýtal. „Vodu, ďakujem," odpovedal som. Z toho behania a drámy som začal byť smädný. O chvíľu som späť aj s pohárom vody. Najskôr položil podtácku a na to pohár. Wow, to som teda už dlho nevidel. A najmä nie u chalana. „No čo si chcel?"spýtal som sa zatiaľ čo som odpíjal z vody. „Počúvaj, je to obrovské tak sa pripráv,"sadol si vedľa mňa a celý natešený ma chytil oboma rukami za stehno. „Jednoducho...
