Cintorín ruží (dokončené)

5

„Páčia sa ti moje ruže?" opýtal sa ma muž a usmial sa na mňa cez plece. Myklo mnou. Odtiahla som sa od neho. „Pre... Prepáčte. Ja... Nechcela som vás otravovať. Len... Neviete mi povedať, kde to som?" vyhabkala som zo seba. Muž sa dobrácky zachechtal. „Rozmýšľal som, kde tak dlho môžeš byť. Si v mojej záhrade. Páči sa ti?" Pozrela som sa na jeho starecké, zmozolené ruky špinavé od hliny a prikývla som. „Je nádherná. Ako to, že tie ruže tak žiaria?" Muž sa tajnostkársky pousmial. „Všetky z mojich ruží sú v niečom jedinečné. Keď sa dobre započúvaš, každá ti rozpovie svoj životný príbeh." Nechápavo som naňho civela. Strieľal si zo mňa? „Nerozumiem." Starec nespokojne mľaskol jazykom. „Lebo nechceš. Aha! Pozri sa napríklad na túto ružu. Vyrástla iba pred chvíľou. Mojou úlohou je zasadiť ju a dúfať, že sa ujme. Počuješ, ako šepká?" Zmätene som naňho pozrela. „Ale... Ruže, celkovo rastliny, nevedia hovoriť." Muž mi daroval ďalší krivý pohľad. „Stále tomu nerozumieš, však? Každá z týchto ruží, ktoré tu vidíš, sú ľudské ciele. Ambície, ktorých sa vzdali pre dobro iných. Pokiaľ sa svojho rozhodnutia budú držať, ruža bude kvitnúť. No ak pochybia a vyberú sa opäť tou istou cestou, zvädne. Nie je to nič výnimočné. Ľudia si väčšinou predsavzajú, že budú robiť len dobré skutky, no keď príde na lámanie chleba, nie je nikto, kto by ten skutok učinil. Takíto už raz ľudia sú. S tým nikto nič nenarobí," s povzdychom dokončil. Zobral ešte trochu hliny a dosypal ju okolo ruže. Potom si otrepal ruky a sťažka sa postavil.