Cintorín ruží (dokončené)

16

Opäť som precitla. Utrela som si jednu zablúdenú slzu a usmiala sa na starca. Nadvihol obočie. „Pomohlo to?" Prikývla som. „Vravíte, že stačí nasledovať cestu domov? Tak sa po nej poobzerám." Naposledy som sa naňho pozrela. Jeho oči neboli smutné, práve naopak. Žiarili nevýslovným šťastím. Prišlo mi ho veľmi ľúto. „Možno... Možno by som sa mohla pohrabať v starých záznamoch na internete o záhadných zmiznutiach. Možno vás nájdem. A ak sa to stane, prídem sem opäť a všetko vám rozpo..." Muž ma však zastavil kývnutím ruky. „Minulosť som už dávno nechal obrátiť v prach. Nemá význam opäť rozrývať staré rany. Zmieril som sa s tým a svojím spôsobom mi to ani nechýba. Poznanie toho, kým som bol, mi nepomôže v mojej úlohe. Práve naopak, mohlo by ma to urobiť iba viacej zádumčivým. Niekedy je lepšie nevedieť. Avšak aj tak vďaka za ponuku. A teraz už choď. Doma ťa určite čakajú." Bez slova som sa s ním rozlúčila a vybrala sa preč z polí. Myšlienka domova ma ťahala správnym smerom. Pripomínalo mi to vnútorný kompas. Presne som vedela, kde mám ísť, aby som sa dostala späť. Vedela som, čo ma tam čakalo, rovnako ako som vedela, že nesmiem upustiť zo svojho cieľa. Jednému starcovi by to totižto spôsobilo neskutočný smútok. Naposledy som sa za ním obzrela. Práve si v rukách obzeral novú trblietavú ružu. A obaja sme vedeli, komu patrila.