Cintorín ruží (dokončené)

10

„Aha," hlesla som smutne. Pravdou bolo, že napriek tomu, že som v tom svete žila od nepamäti, vedela som o ňom možno ešte menej ako on sám. „No... To je ale hodín! Mala by si už ísť. Za chvíľu sa bude brieždiť. Doma sa o teba budú veľmi báť, keď zistia, že nie si v posteli." S tým mi zamával na rozlúčku a otočil sa na odchod. Začala som sa ošívať. Váhavo som sa dívala na jeho chrbát. Nakoniec som sa osmelila. „Ja neviem, ako sa dostanem domov!" skríkla som za ním zúfalo, aby ma aj na takú diaľku počul. Starec sa ku mne zarazene otočil. „Akože nevieš? Každý, kto sem príde vie, ako sa dostane späť." Namrzene som si odfrkla. „Je mi ľúto, ale mne nikto žiaden návod alebo mapku domov neposkytol." Mužovi sa na čele utvorili nové vrásky starostí. „Netáraj! Musíš predsa vedieť, ako si sa sem dostala! Poniektorí pocestní tvrdili, že si stačí spomenúť na svojich blízkych, na svoj domov a tvoje vlastné pocity ťa dovedú naspäť." Smutne som sklopila hlavu. „Lenže ja si nič nepamätám," šepla som. „Netuším ani, ako som sa sem dostala, alebo čo za skutok som vlastne urobila. Neviem dokonca svoje vlastné meno!" skríkla som zúfalo.