Cintorín ruží (dokončené)

13

„Takže?"opýtala som sa nevediac, kam tým mieri. Starec sa na mňa usmial. „Takže ak sa chceš vrátiť, je jedna cesta ako." Kývol mi rukou a pokľakol si k čerstvo posadenej ruži. Najprv som váhala, no potom som si len predsa k nemu prisadla. Prstom sa jemne dotkol jej lesklých lupeňov. „Toto je tvoja ruža. Tam vnútri sú tvoje spomienky na chvíľu, keď si sa rozhodla niečoho vzdať v prospech iného. A to ti môže pomôcť rozpamätať sa na celý tvoj príbeh." „Takže stačí, ak sa jej dotknem a na všetko si spomeniem?" uisťovala som sa. Starec sa trpezlivo usmial a pokrútil hlavou. „Ach, tá mládež. Kde sa podela vaša trpezlivosť? Nestačí sa jej len dotknúť. Musíš počúvať, čo ti šepká. Vyskúšaj to," povedal mi a dobrácky ma potľapkal po chrbte. Naklonila som sa k nej a dotkla sa jedného z hodvábnych lupeňov.