Cintorín ruží (dokončené)

14

Odrazu som si však na niečo spomenula a odtiahla sa od ruže. „Ale... Čo bude s vami?"otočila som sa k nemu. Starec sa usmial. „Nič. Čo by so mnou bolo? Budem plniť svoju prácu, dokým nepríde niekto ďalší. Niekto, kto bude skutočne hodný môjho nástupu." „Lenže to sa môže stať aj o ďalších päťsto rokov!" Muž prikývol. „Ja viem. A aj keby si sem prišla zajtra, poslal by som ťa opäť preč. Svoje rozhodnutie neľutujem." Prikývla som na znak pochopenia a usmiala sa. „Ďakujem." Muž sa usmial a nabádal ma, aby som sa už konečne dotkla ruže. Uchopila som teda okvetný lístok a snažila sa sústrediť.