Poslední svědek [Kejmr]

3.

Bez přemýšlení jsem popadl policejní telefon a zadal tam číslo, které se mi už navždy zapsalo v hlavě. Chvíli telefon vyzváněl, dokud Kelo konečně telefon nezvedl.

Pohľad Kela

Zobudil ma otravný zvuk, ktorý išiel od mého telefónu. Tentokrát to však nebol známy budík, ale niekdo mi volal. Rozospale som sa tedy na posteli posadil a hovor prijmul.

"Áno? Kto volá?" Spýtal som sa okamžite, aj keď som znel ešte rozospale. Unavene som sa pozrel na hodiny na nočném stolíku. Bolo po desiatej hodine ráno. 

"Kelo!" Poznal som okamžite Gejmrov hlas. Tentoraz však nebol obyčajne veselý, ale skôr smutný a zúfalý. Ihneď som zpozornel. 

"Čo sa deje Gejmrik?" Spýtal som sa okamžite vydesene a ochranársky. Nechcel som Gejmrika takto počuť. Urobil by som čokoľvek, aby bol Gejmr šťastný. To znie môžno trochu divno, ale je to pravda. 

"Kelo, já vím, že jsme se dohodli, že se scházet nebudeme, ale nutně potřebuji, abys přijel do Česka." Naléhal. Ja som však vôbec nerozumel. Čo sa stalo, že mám prijeť? Stalo sa mu niečo? Asi by som sa nemal pýtať seba, ale jeho.

"Čo sa stalo? Prosím odpovez mi. Si v poriadku?" Naléhal som. Neviem, čo by som robil, keby sa mu niečo stalo. Život by som si bez jeho smiechu nevedel predstaviť.

"Ano, jsem. Jen.. Prosím přijeď do Prahy. Až tam budeš, namiř si to přímo na policii." Vysvetlil krátko. Ja som však vôbec nerozumel. Čo sa stalo, že je nejspíš na policii?

"Gejmrik, čo sa stalo?" Spýtal som sa už len potichu, lenže mi už nikdo neodpovedal, keďže bol hovor vypnut.

Bez rozmyslu som ihneď vstal a začal sa baliť na dva dni preč. Či je Gejmrik v nejakých potížích a potrebuje ma, kľudne mu pomôžem. Za pol hodinu už som bol nachystaný, takže som na mobile hľadal nejaký vlak, ktorým by som sa mohol dostať do Prahy. A jeden som kupodivu našiel. Hneď som sa tedy vydal na stanicu.

Pohled Gejmra

Poraženě jsem položil sluchátko na jeho původní místo. Nechtěl jsem Kela do něčeho nutit, natož aby přijel rovnou do Česka na policejní stanici, odkud mě může dostat jedině on. 

Sám jsem nechtěl této situaci, v které se nacházím, věřit, ale bohužel to bylo tak. Kousek jsem od telefonu odstoupil a čekal, až mě policisté odvedou do jedné z cel. Nechtěl jsem se ani nijak bránit, nemělo to smysl.

Pohľad Kela

Cesta vlakom trvala približne päť hodín. Celú dobu som rozmýšľal nad Gejmrom. Nevedel som, čo sa mu stalo. Kvôli nejakému dôvodu mi to nechcel povedať.

Po piatich hodinách som konečne dorazil do Prahy. Aj keď som tušil, že Gejmrik bydlí tuto v Prahe, stejne to bolo zvláštne. Nerozmýšľal som ďalej a radšej si na mobile zapnul mapu a hľadal, kde je policejna stanica. Netrvalo to dlho. Vďaka za telefóny a Google mapy. 

Bez dlhšieho rozmýšľania som sa vydal podle telefónu tým smerom. Nebolo to nijako ďaleko. Bolo to niekde uprostred mesta. (Fakt netuším, kde je v Praze policejní stanice :D) 

Došiel som tam a šiel dnu. Teraz som sa ale na chvíľu pozastavil. Ako vlastne Gejmrika spoznám? Veď neviem ako vyzerá, či ako sa menuje. Nezbylo mi nič iného, než zajiť k recepci a normálne sa opýtať. 

"Dobrý deň." Pozdravil som tedy starší paní za stolom. Nikdy som na polícii nebol, takže mi nezbývalo nič iné, než sa normálne opýtať. Aj keď žena zo začiatku vyzerala unudene, vo chvíľu, kdy mňa uvidela, sa žiarive usmiala.

"Dobrý den. Budete si přát?" Opýtala sa ihneď laskavo. Aj keď som jej chovanie nechápal, stejne som sa snažil chovať tiež milo. Potreboval som zistiť, čo je s Gejmrikom.

"Hľadám tu svojho kamaráta." Odpovedel som. Paní si hneď začala niečo hľadať v papieroch, ktoré mala vyskladane na stolu. Ja som zatiaľ netrpezlivo čakal.

"Jak se váš přítel jmenuje?" Opýtala sa a ja som v tu chvíľu znervóznel. Neviem, ako sa volá. I ces to som sa ale zastavil a usmial sa nad tým oslovením priateľ. Takto to vyznelo trochu inak, vzhľadom k tomu, že som gay, ale radšej som tu myšlienku hneď vyhnal z hlavy.

"Ja vlastne neviem, ako sa volá. Viem akorát, že mi odtiaľto volal, že je tu." Odpovedel som nervózne. Pani sa na mňa nechápavo pozrela, na čož som jej venoval nervózny úsmev. 

"A kdy vám alespoň volal?" Spýtala sa s trochou nádeje. Ja som však nádej už postupne strácal.

"Okolo desiatej rano." Povedal som a bol som rád, že som si ráno ten čas zapamätal. Aj keď som úplne nevedel, k čemu to potrebuje.

"Nejmenuje se váš přítel náhodou pan Smíšek?" Opýtala sa ma a ja nevedel, ako mám odpovediet. To meno by ku nemu aj sedelo, ale absolútne som nevedel.

"Neviem, je to možné." Odpovedel som tak, aby to nevyzeralo, že úplne neviem, alebo, že si som zase istý. Nevedel som.

"Dobře, v tom případě vás pošlu za kolegy, kteří vyšetřují jeho případ." Odpovedela opäť s úsmevom na tvári. Mne se však úsmev z tváre vytratil. Aký prípad vyšetrujú?

"Dobre, ďakujem. Chcel som sa iba spýtať. Aký prípad vyšetrujú?" Spýtal som sa opäť nervózne. Celé toto bolo stresujúce.

"Pan Smíšek byl obviněn z vraždy a teď pouze čekáme, až dorazí jeho přítel, který mu má dosvědčit jeho nevinu." Začala pani opäť niečo čítať v nejakých papieroch. Hneď potom sa pozrela na mňa.

"Je to váš případ?" Spýtala sa ma. Ja som však absolútne nechápal. Z vraždy? Že by Gejmrik niekoho zabil? To sa mi nezdá...

"Asi hej. Zo začiatku mi nechcel nič povedať. Iba, že mám prijeť." Zamyslel som sa. Nie! Tomu neverím! A jastli Gejmrik chce, aby som mu pomohol, tak hej. 

"Dobrá, za chvíli pro vás přijdou dva policisté, kteří na případu pracují a dovedou vás za ním." Oznámila mi paní a mne nezbylo nič iné, než čakať.