Mukel (hp)

Kapitola 12

,,Cedric Diggory, však?" zvolala som na chlapca prechádzajúceho okolo, čo ho zastavilo a pozrel sa na mňa zaskočený že som ho spoznala.

,,Ahoj," milo povedal. Oči sa mu ligotali pod slabým svetlom ,,Ty si tu nová, však?"

Hanblivo som prikývla, čo bolo pre mňa nezvyčajné, pristihla som sa hľadieť na jeho vysoký a pekný zbor s jeho tmavými vlasmi ešte strapatejšími ako boli opísané v knihe; JK Rowlingová mala však pravdu. Cedric bol najkrajší chlapec akého som kedy videla, skutočný či nie.

,,Uh.. si v poriadku?" spýtal sa, vytrhujúc ma z môjho premýšľania.

,,Pravda, prepáč." potriasla som hlavou, spomínajúc si, že som ho musela zastaviť pred zúčastnením sa turnaju; spomínajúc som si na jeho tragický osud, ho možno stále môžem zachrániť. ,,Pozri, je tu niečo čo ti musím povedať. Iba, ne - neviem ako začať.

,,Áno?" Cedric sa milo spýtal, kráčajúc ku mne, dosť blízko na to, aby som cítila jeho vanilkovú vôňu.

,,Uhhh..." Pokúsila som sa opäť povedať, ale nevedela som ako mu to povedať.

,,Si si istá že si v poriadku?"

Ako som mu pri Merlinovi mala povedať čo sa mu stane?  Určite to nieje konverzácia ktorú s niekym chcem viesť.

Musela som to absolvovať a zastaviť ho. Musím to povedať rýchlo, ako strhnúť náplasť. Rýchlo. To bola jediná možnosť.

Posledný krát som potriasla hlavou a podarilo sa mi zo seba rýchlo dostať, ,,Nezúčastňuj sa v tom turnaji."

,,Čo?" z pohľadu na jeho tvári, som vedela že to vôbec nečakal. ,,Um — môžem sa spýtať prečo?"

Zastonala som, vediac že som to nemohla vysvetliť. Aj keby som to vysvetlila, neveril by mi.

,,Proste — proste mi ver, prosím." povzdychla som si. ,,Viem že nemáš žiadny dôvod, a viem že  ti teraz musím pripadať ako nejaký pomätenec; Akože, niekedy sa tak môžem správať, ale — toto je iné. Nemôžem ti povedať prečo, ale musíš ma počúvnuť. Snažím sa ti pomôcť. Prosím, nedávaj svoje meno do Ohnivej Čaše."

,,No, najmenej čo môžeš urobiť, je mi povedať prečo." Cedric povedal, keď mu úsmev už úplne zmizol z pier.

,,Proste to viem — prosím nepýtaj sa — viem o čom rozprávam. Neskôr to pochopíš. Prisahám."

Z pohľadu ktorý mu visel na tvári, som vedela že mi neveril ani pri najmenšom. Koniec koncov bol z Bifľomoru, tak sa snažil najviac ako mohol, aby ma zdvorilo odmietol.

,,Um.. tak asi vďaka za varovanie?" Cedric sa nervózne a nútene zasmial. ,,Ale pravdu povediac, už som tam svoje meno strčil."

Oči sa mi po tých slovách zdesene rozšírili .

,,Vlastne, práve sa vraciam od čaše a išiel som spať." ukázal smerom k hromade sudov na konci chodby. Tipovala som, že to bol vchod do Bifľomorskej klubovne.

,,Oh, bože." zamumlala som si pre seba, musela som sa pozrieť mimo, aby som nebola uslzená. Preklínala som Filcha, Snapea a samozrejme seba, stále do okolo, že som nezakročila skorej.

Neboj sa, stále je čas na to, aby si ho zachránila, pomyslela som si, snažiac sa ukľudniť samú seba.

,,Ak to je všetko, tak.. Ja — Ja už pôjdem." povedal milo Cedric, kráčajúc kúsok do zadu. ,,Dobrú noc."

Prikývla som a otočila sa na päte, okamžite odchádzajúc z chodby. Stále mám čas ho zastaviť. Zachrániť ho.

Ale ako?