Stará láska nehrdzavie ❤️

Kapitola 1

Je piatok ráno a ja sledujem východ slnka. Všetko odrazu ubieha tak strašne rýchlo že si to ani neviete predstaviť.

Pred necelým týždňom som dovŕšila svoje 19-náste narodeniny a zajtra sa mám vydať za chalana, ktorého nadovšetko ľúbim.
Zároveň sa stanem hlavnou alfa vlčicou svorky a budem zastávať miesto mojej mamy. Na "tróne" je už nejaký rok sama.

Lovci posadnutí legendárnymi Vlkmi otca bez mihnutia oka zabili, keď sa snažil zachrániť mamu, mňa a moju malú sestru pred náhlym útokom Lovcov v našej dedine.

Bohužiaľ on nebol jediný kto v tú osudnú noc zahynul. Obetí bolo neúrekom, tak sme prišli o polovicu obyvateľov, našich priateľov, príbuzných, známych.

Legendárny Vlci = sú niečo podobné ako vlkolaci, avšak my žijeme v súlade s prírodou. Premieňať sa môžeme kedykoľvek, na rozdiel od vlkolakov ktorí sa menia výlučne pri splne mesiaca.

Ja mám rada obe svoje stránky ale viac asi by som sa priklonila k tej vlčej.
Ako vlčica sa cítim vyrovnanejšia, voľnejšia.

Keď sa zahľadím do svojho vnútra uvidím tzv. "zlatú sieť". Je to niečo ako puto ktoré vidia vlci vo svojich svorkách. Alfa vlci majú jednu výhodu : dokážu samotných Vlkov vidieť, čítať myšlienky cítiť ich vlastné pocity.

Sedím na vetve najvyššieho stromu v okolí mojej dedinky a mám tu výhľad na naozaj krásnu prírodu a aj na práve vychádzajúce slnko. Prvé ranné paprsky slnka dopadnú na moju tvár a zahrejú ma.

Spod stromu začujem dudranie, ale napriek tomu sa musím pozrieť, čo vyvádza moja skupina.
Všetci sladko spia až na JEDNÉHO. Ten jeden sa už za mnou šplhá ako taká veverička.

,,Povedz prečo mi toto robíš?" povie starostlivo keď si sadne vedľa mňa .Jednu ruku omotá okolo mojich ramien a na líce mi vtisne jemný bozk. Znovu cítim vo svojom vnútri to teplo.

,,Že si si na to už nezvykol" usmejem sa a pozriem na neho. Jeho ebenové vlasy rozfúkava neposlušný vetrík. Na tvári sa mu javí milý úsmev. No nemožno si nevšimnúť kruhy pod jeho modrými očami.

„Zasa si nespal, prečo?"

„Nedala mi spať naša zajtrajšia svadba, vieš"

,,Ja len dúfam že nemáš pochybnosti..."

„Bože chráň Mia, samozrejme že nie"

Viac sa k nemu pritúlim a nadýchnem sa jeho vône. Spolu pozorujeme práve vychádzajúce slnko a potom sa vraciame vo svojich vlčích podobách späť k domovom.

Pred mojim domovom mi oblizne ňufák a ja mu to s radosťou vrátim.
Premením sa a idem k dverám môjho domu. Naposledy sa na neho pozriem a vidím ako si vykračuje svojím alfa štýlom k sebe domov. Pousmejem sa a vojdem. Čo najtichšie sa snažím chodiť po parketách. Zatiaľ sa mi darí....

No šliapnem na tú najvŕzgavejšiu parketu a tá samozrejme vydá svoj zvuk.

V tom okamihu sa rozsvieti svetlo a ja dvihnem hlavu. Hore na schodoch už stojí mama s dosť prísnym pohľadom. Tak toto mi nejako nevyšlo....

„Mladá dáma, vieš ty vôbec koľko je hodín?!"

Pozriem na hodiny za ňou.

„um..pol šiestej..?" ústa skrivím do nepatrného úsmevu.

„Mala by si spať a nepotulovať sa po vonku....že ty si zase bola sledovať východ slnka?"
tá ma má už prečítanú ako jej obľúbenú knihu.

Len sklopím zrak, prikývnem a vyjdem za ňou hore. Ona mi dá len letmý bozk na čelo.

„Choď si ešte pospať aby si mala v práci dosť síl, dobre?"

Usmejem sa na ňu a kráčam smer moja izba. Pred mesiacom som si zohnala brigádu v knižnici. Nemám sa na čo sťažovať. Ľahnem si do postele a o chvíľu na to som v ríši snov.

Takže,ja dúfam že sa vám kapitola páčila a budem rada za akékoľvek komentáriky ❤️