Mafia v krvi

STRECHA

Denis

Ráno som sa zobudil vo svojej izbe. Nebol som pri nej. Zas som není pri nej keď ma potrebuje.

Išiel som za ňou do izby, ale nebola tam. Zase som sa začal báť.

"Boha, ženská toto mi nerob."povedal som si nahlas pre seba.

"Čo nemám robiť?" otočil som sa a ona tam stála. Vyzerala akoby jej nič nebolo. Dokonca sa usmievala. Tak počkať, nesnívalo sa mi to celé?

Rozbehol som sa za ňou a silno ju objal, ale keď som si uvedomil čo vlastne robím odtiahol som sa.

"Eehm, musím ísť na raňajky prepáč.." keď som ju objal, zas som mal ten divný pocit.

Alex

Zas mi to robí. Zas odomňa uteká.

Mala som pravdu.

...

Išla som s Molly k veterinárovi či je v poriadku. Viem, že zažila aj horšie situácie, ale aj tak som chcela mať istotu, že je v poriadku, čo mi potvrdil aj veterinár.

Po ceste domov som sa išla ešte najesť do mekáča a išla na nákupy.

Kúpila som si nohavice a nové spodné prádlo pre Denisa ako darček, že ma vytiahol z toho lesa. Trvalo mi to trochu dlhšie ako som plánovala...ešte som bola totiž vybrať Molly granule.

Keď som si sadla do auta, skontrolovala som si mobil. Mala som asi milión zmeškaných hovorov od Denisa...

"Si v poriadku?" on na mňa vážne cez telefón kričal?

"Áno, len som bola v obchode."

"A prečo mi nezdvihas keď ti volám?"už sa trochu ukľudnil.

"Nepočula som."

"Dobre."

A zložil.
On mi vážne len tak zložil.

Debil.
Idiot.
Potrat.

Naštartovala som auto, na ktorom mi začala svietiť kontrolka. Keď prídem domov, tak sa na to pozriem. Nech som vyzerala akokoľvek vedela som čo robím. Teda pokiaľ išlo o auto. Vždy som si vedela poradiť. Bola to jediná činnosť, pri ktorej som dokázala naozaj vypnúť.

Keď sme prišli domov pustila som Molly na záhradu. No miesto hrabania a naháňania mačiek si čoraz častejšie volila pelech.

Ja som odparkovala auto do garáže a prezliekla sa do teplákov a starého vyťahaného trička.

Nákupy som hodila na posteľ a išla sa venovať svojmu miláčikovi. Otvorila som kapotu a pustila sa do riešenia záhady....

Denis

Keď Alex nebola doma hneď som jej volal kde je a keď mi nedvíhala už som mal zase nervy.

Zišiel som dolu kde Molly už spala v pelechu. To ma upokojilo, že Alex je už doma.

Cez chodbu som videl, že v garáži sa svieti. Pomyslel som si, že asi zabudla zhasnúť. Keď som tam vošiel, stála tam celá špinavá od oleja. Hrabala sa vo svojom aute. Vyzerala, že dobre vie čo robí. Ikeď som o tom mierne pochyboval.

"Čo tu robíš?" zdalo sa mi to alebo je na mňa naštvaná?

"Robil som si prieskum a ukázalo sa, že je to môj dom." povzdychla si.

"Potrebuješ pomôcť?" navrhol som jej.

"Myslím, že to zvládnem." jasné, že nezvládne. Tvárila sa, že strašne premýšľa, ale obaja sme dobre vedeli že potrebuje povoliť jeden šrób.

"Ach jaj, tie ženy nikdy nevedia požiadať o pomoc." povedal som a povolil jej ten šrób.

"Dik"

"A teraz...už ti môžem pomôcť?" neodpovedala na to nič a tak som to bral ako súhlas.

...

Nakoniec sme skončili obaja špinaví a smrdeli sme ako benzín, teda skôr voňali.

Snažili sme sa nenápadne prejsť okolo jedálne kde sa podávala večera, bez toho, aby si nás niekto všimol.

Osprchovali sme sa. Každý vo svojej izbe. A išli na večeru.

Keďže sme prišli neskoro, večerali sme už len my dvaja. Nebolo to zrovna nepríjemné, ale o veselej atmosfére by sa tiež nedalo povedať.

"Máš na zajtra nejaký plán?" snažil som sa nejako zdvihnúť náladu.

"Áno, mám." Odpovedala chladne, ale pokojne.

"A môžem vedieť aj aký?" Opýtal som sa, ikeď by mohla konečne niečo povedať aj bez zbytočných otázok.

"Nestaraj sa.."

Takže ja sa nemám starať? To čo si dovoľuje? Zabúda pod koho strechou býva?

"Nebuď drzá." upozornil som ju.

"Lebo čo?" ona si jednoducho nedá povedať.

Doslova som ju zdrapil za ruku a ťahal ju z jedálne hore schodmi.

"Denis, to boli..pusti ma!!" nepočúval som čo hovorí.

Vyšli sme na tretie poschodie našej vily. Lepšie povedané až na strechu.

Vonku bola zima a tma. Už svietili len hviezdy na oblohe. Na strechu som chodil často už ako malý chlapec. Bola to moja skrýša. Nikto o nej nevedel, keďže sem nikto ani nechodil.

Bol som tu vždy keď ma niečo trápilo alebo keď som bol nahnevaný. No nikto sem nesmel..až dodnes.

"No tak posaď sa a sprav si pohodlie." Sadol som si na strechu a pozeral sa na hviezdy.

Nepovedala nič ani sa len nepohla.

"Čo je?" spýtal som sa bez toho, aby som sa na ňu čo i len pozrel, cítil som jej pohľad na sebe aj bez toho.

Zase bez odpovede.

Aspoň si teda sadla.

"Nevedela som, že sa sem dá dostať."no konečne jej výsosť prehovorila.

"Našiel som to tu už keď som bol krpec. A odvtedy sem chodím. Nikto o tom nevie a tak to aj zostane." Zamračil som sa na ňu. Ona len prikývla.

Išiel som pokračovať vo svojom monológu, ale všimol som si ako ju striaslo. Musela jej byť zima.

"Poď, pôjdeme dovnútra." navrhol som jej.

"Ešte nie.." zavrela oči a zhlboka sa nadýchla.

"Veď tu umrzneš...zase." tento môj komentár úplne odignorovala, čo ma naštvalo.

"Hej! Počúvaš ma?" nasilu som ju postavil na nohy.

"Povedal som, že ideme dovnútra. Už nedovolím, aby sa ti niečo stalo." Doriti, ja som to povedal nahlas.

Keď si uvedomila čo som vlastne povedal usmiala sa.

Pobozkala ma.

Teraz to bolo úplne niečo iné. Bolo to sladké. A zase ten nepríjemný pocit.

Teraz som sa cítil akoby som zamrzol ja. Bolo to príjemné a nepríjemné zároveň.

Príjemné boli jej pery, ktorých som sa nevedel nabažiť.

Nepríjemný bol pocit v bruchu. Akoby keď máte stres pred písomkou alebo keď sa naozaj bojíte.

Ale z čoho mám strach ja?