Mafia v krvi

AJ JA SOM LEN ČLOVEK

Alex

Dnes bol neskutočne zlý deň. Pršalo. Nikto nebol doma. Žiadne jedlo v chladničke a krámy. Popiči. Čo viac tento deň prinesie? Mor, kobylky..?

Celý deň ma bolelo brucho. Dúfala som, že keď sa aspoň trochu prejdem s Molly tak ma to prejde. Márne... Každých 10 sekúnd som stála kvôli kŕčom. Už som mala toho dosť.

Vrátila som sa späť domov a vo dverách som stretla Thomasa.

"No čo šéfová? Dnes si už domov trafila?" za normálnych okolností by som sa tomu aj zasmiala, ale dnes naozaj nie! Neviem ako vy, ale môj prvý deň keď mám krámy je na nevydržanie. A dávam to veľmi jasne najavo.

Ticho so sklopenou hlavou som ho obišla a namierilila si to do kuchyne.

Milión krát som tu chladničku otvorila a milión krát tam nič nebolo.

Tu nechodí nikto nakupovať či čo?
Povedala som si v duchu.

Boli asi 2 hodiny a ja som stále nič nejedla, stále mi bolo zle a stále ma bolelo brucho. Ak si dnes niekto do mňa čo i len rypne, asi ho zastrelím.

Ľahla som si do postele a snažila sa aspoň na chvíľočku zaspať.

Denis

Ráno som si potreboval vybaviť isté veci. Prvý na zozname bol Erik. Ten už teraz vonia fialky od spodu. Ďalej na programe bol otec.

...

"Thomas mi všetko povedal." Božeeeee, on jednoducho nevie držať hubu.

" Nechcel som ťa tým zaťažovať." No to určite.

"Isteže..." Povedal otec ironicky.

"...no chcel som hovoriť o niečom inom. Svadba. Ešte pred tým než začneš niečo vravieť... vidím že ti na Alex záleží. A vidím že vám to klape. Teda aspoň podľa tých zvukov z tvojej izby. A preto by bolo fajn keby ste bývali v jednej izbe. Aspoň si na seba zvyknete."

Neviem či to bol zrovna dobrý nápad. Ikeď predstava vidieť Alex ako sa prezlieka a sprchuje je lákavá, neviem či by mi neliezla na nervy.

Otec nečakal čo mu na to poviem. Proste mi to oznámil a hotovo. Takto to u nás fungovalo.

Kým som si dokončil prácu bolo 5 hodín a najvyšší čas ísť domov.

Tešil som sa na Alex. Teda nie netešil, len mi chýbala. Teda čo? Čo to trepeš Denis? Super už sa rozprávam sám zo sebou.

Keď som prišiel domov, rodičia sa balili. Vraj odchádzajú na mesiac na dovolenku a Thomas vraj ide za frajerkou. Doteraz som u nás žiadnu nevidel. Thomas nie je na vzťahy. Niečo ako ja. Sme si dosť podobní. Jediný rozdiel je ten, že on chodí do školy. Ikeď sme rovnako starí, on si chcel spraviť výšku.

Už odchádzal keď ma po ceste zastavil.

"Čo je s Alex?" Nechápal som o čom hovorí. Veď on je ten čo je celý deň doma.

"Nechápem."

"Vyzerala divne."

"A to mi hovoríš teraz? Mal si mi zavolať, prišiel by som."

Začal sa smiať. Idiot.

"Keby si sa videl. Bojíš sa o ňu jak keby ti na nej záležalo." pri tom poslednom slove sa uškrnul.

"Debil!" Povedal som keď už zavrel sa sebou dvere.

Vyšiel som hore schodmi a miesto sprchy som vošiel Alex do izby.

Ležala na posteli. A vyzeralo to že.... spí?

O 6?

Viem, že sa tu celý deň nudí, ale väčšinou niečo pozerá v telke alebo je s Molly.

"Alex?" Chcel som sa uistiť či naozaj spí.

Ticho. Žiadna odozva.

Ľahol som si k nej do postele. Zozadu som sa na ňu nalepil. Chytil som ju okolo pása a pritiahol som ju k sebe. V tom momente zamrnčala. Nie v tom zmysle, že ju otravujem, ale v tom zmysle akoby som jej ublížil.

Okamžite som sa odtiahol. Zľakol som sa či som jej niečo spravil, či je niekde zranená.

"Stalo sa niečo?" Len pokrutila hlavou, že nie.

"Len chcem byť sama."

"No taaaak... čo sa stalo?" Hovoril som potichu..

"Len....no..." Nevedela ako mi to má povedať a to ma desilo.

"Ženské problémy." Povedala potichu akoby za to mohla. Popravde sa mi uľavilo.

"Bože, ty si teda." Povedal som s úsmevom a opäť si ľahol ku nej a objal ju, no tento krát omnoho jemnejšie.

Alex

Nespala som, ale ani som nebola hore. Niečo medzitým. Vedela som, že niekto vošiel do mojej izby no nevedela som kto. Podľa vône to bol určite Denis. Čo tu ten zas robí?

Stlačil mi brucho, pričom som mala chuť kričať no nejako som to zakryla nejakým pazvukom.

Myslela som, že keď mu to poviem odíde a bude sa mi vyhýbať na kilometre. No on spravil úplný opak, ľahol si ku mne.

Pretočila som a k nemu a ležala mu na hrudi. Hneď mi bolo lepšie. Mne áno. Len on mal ešte košeľu zapnutú po krk a už na pohľad nepohodlné topánky.

Rozopla som mu ju a vyzula topánky.

"Neviem kam týmto zrovna mieriš, no ja nemám žiadne zábrany." jemne sa usmial. Dobre vedel, že na to teraz vôbec nemyslím.

"Buď ticho, prosim ťa." Dala som mu letmú pusu a znova si na neho ľahla.

Takto sme spali až do rána. Už dlho som sa takto dobre nevyspala.

...

"Mne sa ešte asi sníva?" povedala som keď som ho videla v mojej izbe aj ráno. Väčšinou sa stihne vypariť ešte skôr ako sa zobudím.

"Čo?" povedal chraplavym hlasom.

"Ty si ešte stále tu. Neparalyzovala som ťa?" uchechtol sa.

"Zvykaj si." povedal a otočil sa mi chrbtom. Kľudne si odfrkoval ďalej.

"Čo?" nechápem.

"Halooo, ako si to myslel?"

" Len sa netvár, že spíš.!"

"Deniiiiiiiiiis" začala som ho búchať po chrbáte.

"Vôbec si není vtipný, aby si vedel." ešte stále má ignoroval.

Rozhodla som sa spraviť niečo čo ignorovať jednoducho nebude.

Vošla som pod paplón. Stiahla som mu nohavice. Prešla som mu po ňom jazykom.

Cítila som ako sa mu napli svaly. Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa, čo on nemohol vidieť.

Vystrčila som hlavu spod paplona.

"Už mi odpovieš?"

"Až keď dokončíš čo si začala." vyceril na mňa tie jeho krásne biele zuby.

No to určite. Stál mu. To muselo byť nepríjemné keď som bez jedného slova odišla do kúpeľne.

Nevidela som ho, no som si istá, že sa mračil. Noa. Dobre mu tak! Nech si nemyslí, že ma bude ignorovať.

...

Po raňajkách, na ktorých Denis neustále na mňa zazeral som sa rozhodla prejsť po záhrade.

Hlavou mi preletovalo asi milión myšlienok. Naviac ich bolo asi o Denisovi.

Rozmýšľala som ako som sa zmenila. Obaja sme sa zmenili. Už sme sa nenávideli. Nehovorím, že sa teraz máme zrovna v láske, ale cítim sa s ním lepšie ako bez neho.

Dáva mi istotu. Cítim sa pri ňom v bezpečí. Neviem prečo. Proste to tak cítim.

Veď aj ja som len človek a tiež mám city....