TO BE SO LONELY / L.S / ABO

2.

———
„ A toto je telocvičňa."
Zaviedol som ho do telocvične, kde osobne trávim čas najradšej.
Louis sa porozhliadol po telocvični a nakoniec stočil pohľad ku mne.
„ Ďakujem, že si mi to tu ukázal."
Jeho slová ma zaskočili.
Nadvihol som obočie, a neveriacky pokrutil hlavou.
„ Neverím. Ty si aj niečo povedal. A dokonca si aj poďakoval."
Zasmial som sa a rukou naznačil nech ide za mnou.
Prikývol a vliekol sa za mnou.
Keď sme vošli do triedy akurát zvonilo na hodinu.
Konkrétne na anglicku literatúru.
Od minulej hodiny sme si mali pripraviť nejakú básničku.
Neverili by ste, ale anglicku literatúru mám celkom rad. Máme dobrú učiteľku, a od mala som chodil recitovať rôzne básne, rozprávky a podobne.
Čiže vymyslieť jednu báseň, je pre mna brnkačka..
Nepovedali by ste to na mňa že?
Nebojte, to nikto.
Tak isto milujem aj hudbu.
Jedna z mala vecí, ktoré ma reálne bavia.
Viem hrať na gitare aj klavíri.
Myslím, že sa oplatí mať mamu učiteľku na základnej súkromnej škole že?
O otcovi o tom veľa neviem. Zomrel skôr ako som sa narodil. Viem ale že s matkou neboli spojený, čiže pre ňu to bolo o to jednoduchšie.
No...a tak.
„ Styles."
Vytrhol ma hlas z myšlienok.
„ Hm?"
„ Báseň Harry."
Usmiala sa a ja som prikývol
Vytiahol som si z tašky papier a začal recitovať:

„ Come to the beach
Where the sea is blue
And little white waves
Come around at You.

A wave come splashing
Over your toes.
You just stand still
And away it goes.

We'll build a castle
Down by the sea
And look for the shells
If You come with Me."

Posledný verš som takmer zašepkal.
Učiteľka bola prekvapená ale napriek tomu jej na tvári svietil úsmev.
„ Nádherná báseň Harry. Píšem ti jednotku."
Usmiala sa a zapísala si to do notesu.
Sám pre seba som sa uškvrnul a periferne som videl že na mňa Louis civí, ako keby som mal na hlave svätožiaru.
„ No čo? Nemáš slov čo?"
Uškvrnul som sa na neho.
„ Tak toto som nečakal."
Uznal s nadvihnutým obočím.
„ Vieš...je to brnkačka keď sa od mala venuješ hudbe a matka ťa vodí po recitátorských súťažiach."
Môj úškvrn sa roztiahol po celej tvári keď ešte viac vyvalil svoje modré okále.
„ Nikdy by som to na teba nepovedal."
Poznamenal po chvíli a ja som sa uchechtol.
„ Ver že nikto."
Priblížil som sa k jeho uchu a zašepkal tak blízko pri jeho uchu, že som sa perami otrel o jeho ušný lalôčok.
Viem že mu z toho naskočila husia koža.
Uškvrul som sa a vzdialil som sa.
„ Výborne. Som z vás prekvapená že ste to takto pekne zvládli. Až na niektorých že chlapci."
Vyrušil ma hlas učiteľky a dala si záležať na dôraze posledných slov.
„ Za chvíľu bude zvoniť. Na budúcu hodinu si naštudujte Puškina.."
Prehovorila a pozbierala si svoje veci.
Ako povedala, za necelý okamih zvonilo na prestávku.
Uľavilo sa mi a zdvihol som sa od lavice mieriac k Liamovi.

———
Taaaakže 490 slov 😅
Myslím že pohodka...
Nemám veľmi čas písať ale pevne dúfam že sa Vám príbeh zatiaľ páči.
Zatiaľ sa to na Omegaverse nepodobá ale časom to vylepším.
Ľúbim vás.
💚💙💚💙