TO BE SO LONELY / L.S / ABO

8.

„ Ahoj."
Usmial sa a ja som odstúpil od dverí aby mohol vojsť.
„ Chceš niečo piť? Matka nieje doma, mame cely byt pre seba."
Ponúkol som sa.
„ Vodu. Ďakujem. Tak to je super. Aspoň môžme popracovať na tónoch. Pokročil si s textom?"
Opýtal sa skladajúc si ruksak na zem vedľa pohovky.
„ Nie. Nenapadlo ma nič."
Pokrčil som ramenami a odbočil do kuchyne.
„ Pozrieme sa na to."
Vďačne sa usmial keď som mu doniesol vodu.
Prikývol som opierajúc sa o stenu.
„ Ideme do izby? Tam mám lepšiu akustiku."
Nadvihol som obočie a on Prikývol.
———
„Taaakže? Prečítaj mi to."
Pousmial sa opierajúc sa o rám postele.
„ Your hand fits in mine like it's made just for me.
But bear this mind, it was meant to be.
And I'm joining up the dots with the freckles on your cheeks.
And it all makes sense to me.
I know you've never loved.
The crinkles by your eyes when you smile. You've never loved your stomach or your thighs
The dimples in your back at the bottom of your spine.
But I'll love them endlessly..."
Prečítal som hotový text.
„ Dobre. Teraz to zahraj. Máš noty?"
Opýtal sa.
Prikývol som a zobral si gitaru umiestnenú v rohu miestosti.
Zahral som potrebné noty.
„ Fajn. To by sme mali."
Zazubil sa a ja som odložil gitaru na miesto.
„ A teraz ostáva len vymýšľať."
Povzdychol si a ja som sa hodil vedľa neho na postel s ceruzkou a papiermi.
———
„ Tak?"
Povzdychol som si.
„ Myslím že na dnes stačí. Budúci týždeň budeme písať noty. Ja musím ísť. Mám za chvíľu tréning."
Oznámil mi a postavil sa z postele.
„ Fajn. Tak budúci týždeň."
Prikývol som a odprevadil ho k dverám.
„ Ďakujem."
Poďakoval som po tichu.
Prikývol a odišiel.
Zatvoril som za ním dvere a nahlas si povzdychol.
„ Čo ten povzdych?"
Oprela sa o rám dverí Gemma.
Len som pokrčil pleciami.
„ Prečo si sa večer neukázal?"
Pohladila ma po rameni.
„ Ty vieš prečo..."
Vydýchol som.
Len prikývla.
„ Chceš čaj?"
Opýtala sa.
Len som prikývol a cupital za ňou do kuchyne.
O pár minút predomnou pristál hrnček s čajom.
„ Ďakujem."
Poďakoval som a uskrol si z čaju.
„ Nezahráš mi niečo? Dlho som ťa nepočula hrať."
Usmiala sa.
Ja som len Prikývol a vybehol na horné poschodie, z kadiaľ som vytiahol gitaru s notami a textom.
„ Your hand fits in mine like it's made just for me.
But bear this mind, it was meant to be.
And I'm joining up the dots with the freckles on your cheeks.
And it all makes sense to me..
I know you've never loved,
The crinkles by your eyes when you smile
You've never loved your stomach or your thighs
The dimples in your back at the bottom of your spine.
But I'll love them endlessly."
Môj spev a brkanie sa ozývalo celou kuchyňou.
Sestre sa po mojom krátkom koncerte rozlial po tvári šťastný úsmev.
„ Nikdy by som nedomyslela že budem mať raz tak šikovného brata."
Usmiala sa a objala ma.
Úsmev som jej opätoval a tak isto aj objatie.
„ Idem von. Vrátim sa neskôr."
Oddialila sa odomna a zo stola si zobrala veci.
Prikývol som a zamával jej na pozdrav.
Vypil som zvyšný čaj a pobral sa do izby.
Ľahol som si do postele a nejakým zázračným spôsobom som zaspal.
Zobudil som sa na vybrovanie telefónu.
Nespokojne som zamručal a zobral mobil.
Chvíľu mi trvalo kým som zaostril na obrazovku.
„ Áno?"
Ozval som sa.
„ Harry, za pol hodinu pred mojim domom, čau."
Vyhrkol a típol hovor.
Prekvapene som zažmurkal a prehrabol si kučery ktoré mi padali do tváre.
Z postele som sa vyšmochtal až za nejaké minúty.
Prešiel som k veľkej skrini, odkiaľ som vytiahol čierne džínsy, čierne tričko a tmavozelenú bandánu.
Rýchlo som sa prezliekol a zaviazal si šatku na vlasy.
Môj výzor som si skontroloval v zrkadle a pomaly zišiel schody.
Napísal som krátky odkaz matke nech sa nestrachuje, keď ma tu nenájde.
V chodbe som si obul topánky, obliekol čierny kabát a zobral potrebné veci vrátane mobilu.
Vonku ma ovalil nepríjemný vietor.
Po pár minútach chôdze som zastal pred Liamovim domom.
Myslel som si že bude čakať vonku.
Prevrátil som nad tým očami a zaklopal na dvere.
Po pár sekundách mi otvoril Liam celý vysmiaty. Prekvapene som nadvihol obočie keď ma zatiahol dnu.
Z obývačky som počul hlasný smiech.
„ No nestoj tu ako stĺp."
Zasmial sa a opustil chodbu.
Vyzliekol som sa a aj vyzul.
Prešiel som chodbou a vstúpil do obývačky, odkiaľ som počul hlasy a smiech.
Zaskočil ma však Naill, Noel a predovšetkým Louis.
Všetky pohľady spočinuli na mne.
Hodnú chvíľu na mňa len civeli.
„ Tak toto je ticho je fakt trápne."
Ozval sa Noel po pár sekundách.
Všetci vyprskli smiechom a ja som pobavene nadvihol obočie.
„ Veď si sadni."
Pokynul Liam.
Prikývol som a sadol si na druhý koniec sedačky.

Neviem čím to obohatiť. Pridám ešte dnes asi kapitolu..
Ďakujem vaam UŽÍVAJTE DNIIIK 💙💚💙