Láska mení zmysel života (Joker and Harley Quinn)

Elektrošoky

Keďže ste ma nabudili dobrou náladou, ako poďakovanie je ešte jedna trošku dlhšia časť. Dúfam, že sa bude naďalej páčiť a ďalšia bude v utorok XD :)

Jáj, myslela som, že ich pozabíjam rad radom za toto. Keď prestali, ma zobrali pred celu. Dali mi dolu kazajku a ždurli ma do mojej cely. Padla som na zadok, objala si kolená a začala sa húpať dopredu dozadu. Prečo mi ho nejde zbaliť ako on mňa. No jasné, som baba, tú ide ľahšie zbaliť. Ok, skúsim ho zbaliť na svoje krivky. Veď Joker a Dr. Joker by mala byť tá istá osobnosť. Utápala som sa v mojich myšlienkach. Potom som sa pobrala na posteľ, už viem, čo myslel, že to posteľ nie je, to skôr tá zem je lepšia. Zaspala som na pár hodín. Na poludnie som sa zobudila, s tým že so mnou kmáše nejaký chlap. Zadívala som sa, Dr. Joker ach jo. Ja že budem doma s mojím cukríčkom.

Ja: Čo je? Nechte ma spať. Bežte si dávať na elektrošoky iných.

Dr. Joker: Keby nie ste ohrozená na život, tak vás nebudím. Vstávajte.

Ja: No jo, idem už. (Rozospatá som sa ťažko orientovala.)

V tom ako sme vychádzali z mojej cely, sa začalo strieľať z bočnej chodby za nami.

Ja: Chcem sa hrať, vy utečte, aj tak vám na mne nezáleží. (Hrám trocha na city.)

Dr. Joker: Prečo by som vás inak budil.

Ja: Zlé svedomie? A niečím vás prekvapím, než som zošalela, som bola doktorka ako vy, len vy ste hral rolu pacienta, tak ako ja teraz. Výmena rolí puso.

Dr. Joker: Nehovorte mi tak. Nemám zlé svedomie. Snažíte sa ma tu zmanipulovať?

Streľba utíchala, tí kumpáni si nás všimli.

Kumpán: To je ona. Rýchlo, zdrhne nám. (Zamrmlala som popod nos.)

Než stihli zahnúť za roh chodby, som strčila doktora do miestnosti, čo bola najbližšie. Prstom na svojich perách som naznačila, že má byť ticho. Prešli okolo. Vydýchla som si na chvíľu.

Dr. Joker: Prečo si to spravila?

Ja: Už si tykáme? To je jedno.

Dr. Joker: Nie je. Niečo v tom je, mám pravdu.

Ja: Bože.. Je to o tom, že je jedno v akej podobe si, či doktor alebo môj cukrík, nenechám ťa zomrieť. Nedovolím to!

Dr. Joker: Harley, priznaj si, prečo to robíš.

Ja: Milujem ťa! To si chcel počuť? (S nervami a slzami v koncoch.)

Usmial sa, ukázal trocha zuby. Neboli také, aké si pamätám. Nahol sa a pobozkal ma. Odtiahla som sa. Nedovolím to. Potom sa ozvala bolesť, tí degeši mňa našli a prestrelili mi bok. Krv zostal aj na doktorovom plášti. Vyzeral hrozne. Keď už to mala byť moja smrť, tak s poriadnou rozlúčkou. Pobozkala som ho. Mala som na to dva dôvody, prvý, že sa podobal na môjho cukríčka a druhý, že ma odtiaľ vytiahol. Chcela som ho naspäť. Joker je môj.

Ja: Milujem ťa cukríček. (Strata vedomia.)

Doktor a degeši zmizli ako para nad hrncom. Cítila som bolesť z hlavy, nevedela som, čo sa deje. Zrazu ma niekto objal, cez zelené vlasy som nevedela, kto to je. Sykla som bolesťou. Počkať zelené, cukrík. Chcem ťa objať , no nevládzem sa pohnúť. Bola vysilená. Odtiahol sa.