KTO Z KOHO ✓

ČASŤ DVANÁSTA

Povedzme si to jednoducho takto. Keď trávite dlhé chvíle sami doma, partnera vidíte raz za uhorský rok a váš sused je tak veľmi čarovný, že sa každej žene v okolí milión kilometrov z neho podlomia kolená, nechodili by aj vám rôzne prasačinky po rozume? Chcete mi nahovoriť, že keď si predstavujem ako z neho strhávam oblečenie vo výťahu alebo niečo podobné, že je to nevera? Moji zlatí, vôbec. Z bujnej fantázie s ním neotehotniem.

„Nejaká si si s Adamom blízka." uprie na mňa zrak a vidím ako jednu ruku zaťal do päste.
Obkročmo si na neho sadnem a s prstami v jeho vlasoch ho jemne pobozkám. Je to však ako bozkávať sa cez sklo, absolútne mi bozk neopätuje. Zostávam sedieť na jeho nohách a snažím sa nájsť nejakú rozumnú možnosť ako z tejto situácie vykorčuľovať bez ďalších zbytočných rečí, ktorými ma plánuje určite v každom prípade zásobovať ešte najbližší týždeň ak mu nedám pre neho dostačujúcu odpoveď. Pokúsim sa ho znovu pobozkať, no nič sa nedeje, teda ak neberiem ako odpoveď, že ma od seba odtiahne až sa musím postaviť inak by som spadla na zem.
„Videl som vás spolu," vyriekne.
Oči mi vyletia niekam až nad mliečnu dráhu. Kde ma s ním pre boha mohol vidieť, veď som s ním prehodila dokopy možno tak tri vety aj s cestou napriek tomu, že oni dvaja sa celkom dosť skamarátili. „Prosím ťa, netáraj." Postavím sa za kuchynský pult.
Vstane zo stoličky a podíde ku mne. Dobre že mi priam nesoptí do tváre. „Bola si tam s ním, rovno pred vchodom."
Z čoho ma tu obviňuje, do pekla? Z toho, že mi Adam pomohol pozbierať nákup, ktorý sám rozsypal? „A čosi videl? To ako do mňa vrazil dverami, to ako mi rozsypal celý nákup alebo to ako všetko pozbieral a odišiel?" hnev sa vo mne nahromadil z ničoho nič a teraz kypí von. Akoby ma mohol on vidieť, keď je celé dni v práci, prosím pekne. Nemohol vidieť ako sa mi rozhorelo celé telo, keď som začula jeho hlas a aká túžba mnou prešla keď sa ma letmo dotkol. Nič z toho vidieť nemohol aj keby tam bol.
Prisunie sa ešte bližšie ku mne, stačilo by málo a dotýkali by sme sa. „Si len moja!" Natisne sa na mňa, vyšvihne ma na kuchynskú linku a stane si medzi moje nohy. Cítim, že je celý vzrušený, rázporok na nohaviciach už stihol niekedy medzi časom rozopnúť. „Len moja," šepne mi do pleca kým ma doň slabo hryzie.
Odvážim sa ho konečne dotknúť s vedomím, že najhoršia scéna je zažehnaná. „Áno, iba tvoja."
Umlčí ma bozkom. Cítiť v ňom všetko čoho som mala v posledných mesiacoch čo bol stále preč tak málo. Všetku lásku, ktorá medzi nami je, city čo horia a nejde ich uhasiť. Milujem ho tak bezhranične ako je to len možné, je mojím vesmírom.
„Žiarlim na neho. Bojím sa vždy, keď som preč, či tu nie je on." Pomaly ma hladí po chrbte.
Tentoraz ho pobozkám ja. Tak veľmi mi chýbal.
Hryzie ma do pery, „keď som vás spolu videl...," nedopovie a znovu sa zmocní mojich pier. „Si len moja."
„Iba tvoja, naveky."
„Milujem ťa," šepká mi do ucha.
Pritisnem sa k nemu ešte tesnejšie. „Aj ja teba."