KTO Z KOHO ✓

ČASŤ 25

Zdvihnem sa na nohy a od jedu si tresnem päsťou do dverí. Zaštípu ma hánky, mierne som to prehnala a namiesto vybitého hnevu ma bolí aj ruka. Úžasné.
S povzdychom ustúpim od dverí a mobil s kľúčmi položím na konferenčný stolík. Kde som si nechala tašku? Bože, len nech nie je u Adama, v tom zmätku som si vôbec neuvedomila kde som stratila všetky veci. Radšej tam tú tašku navždy nechám akoby som mala znovu podísť k jeho dverám, nedajbože aj na ne zaklopať. Radšej sa s obsahom mojej kabelky navždy rozlúčim.
Ťažkým krokom napochodujem do kúpeľne a ľadovou vodou si opláchnem tvár. Potrebujem sa schladiť, hlavu mám od toľkého premýšľania ťažkú ako tonový glóbus.
Umyjem si dôkladne tvár a až pri pohľade na ruky si uvedomím, že som si nimi patrične rozmazala okolo očí tmavé očné tiene. Tvár zdvihnem k zrkadlu a okolo mojich hnedých očí mám takmer pravidelné čierne krúžky. Vyzerám ako panda, no na popukanie.
Sledujem svoju tvár v odraze a skúmam ju. Z oboch strán ju lemujú tmavé vlasy rozpustené vo výťahu z pevného chvosta, miestami vidno stopy po gumičke, inak sú až prekvapivo rovné.
Zo zamyslenia ma prebudí cinkanie telefónu a jeho nasledovné vibrovanie po stolíku. Rozbehnem sa k nemu, no adresát je znovu neznámy. Nie je to na moje sklamanie Peter, ktorý by si na mňa spomenul v polovici dňa ani Adam prahnúci po mojej pozornosti.
Mobil sa vibrujúc posúva po klzkom skle a ledva ho v poslednej chvíli zachytím. Hovor znovu zruším, nenechám sa zbytočne rozčuľovať a ani náhodou nemám chuť na pokec ktovie s kým to vôbec.
Namiesto prečítania prijatých správ otvorím adresár a nájdem Reného číslo.

Podá mi pohár vína a sadne si vedľa mňa na koženú pohovku, ktorá pod jeho chutným zadkom zavŕzga. „Koľko si tu takto nebola?" pýta sa a uškŕňa sa s pohárom pri perách.
Neodpoviem mu iba pokrčím plecami a povzdychnem si. Sám dobre vie ako dlho.
Ruku mi položí na stehno a nechá ju tam. Zasmeje sa, „nevzdychaj mi tu, lebo ťa budem musieť ihneď oprieť."
Otočím sa a pozriem na neho. Hlavou mi prebehne rýchly scenár akoby to vyzeralo keby sa teraz na mňa zvalí a vezme si ma.
René má krátke vlasy, mohutné plecia a ruky, v ktorých istotne musí byť príjemne. Silné paže a pevná hruď, upravená brada, každučký detail na jeho vzhľade naznačuje, že o seba dbá.
Pozriem do jeho sivých očí a uškrniem sa, „poďme na to, zlatko."
V duchu si prehrávam mesiace, keď som ešte v škole nad ním slintala. Chodila som okolo neho ako nejaká primabalerína a vyhľadávala jeho pozornosť snáď všade. Roztúžená z vtedy raz tak veľkých svalov a úžasných očí čo mi premáčali nohavičky vždy, keď som ho videla som bola v nehoráznom pokušení ho zatiahnuť na školské záchody a dať mu všetko čo by len odo mňa chcel.
Teraz keď na neho pozerám to všetko čaro je dávno preč, no namiesto lásky, bohapustého sexu či straty panenstva pod jeho telom vzniklo len kamarátstvo.
„Moja zlatá, nebyť teplý tak už si ani nesadneš," usmeje sa na mňa a doleje si víno.
Kašľať na to, že Peter je celý preč z toho, že by som bola  s Reném sama. Jeho žiarlivosť mi s ním pretrhla puto na tak dlho, no kde je teraz? Keby tu aj vedľa mňa namiesto neho sedel on, čo by som mu povedala? Láska, tak strašne mám chuť na tvojho kamaráta, že si predstavujem jeho úsmev aj v sprche? No neviem teda akoby toto dopadlo.
Jediný s kým sa môžem otvorene porozprávať je René sediaci vedľa mňa.
Cinkne s pohárom o môj a znova mi položí ďalšiu otázku, „ešte stále si myslí, že s tebou niečo mám?"
Zasmejem sa, ó áno, vždy mám v duchu pocit prevahy, keď Peter vytiahne tú jeho obohranú pesničku o tom ako ma vraj načapal pri spoločnom bozku. Určite si našu hádku pamätáte. Keby len vedel, že namiesto mňa by si v posteli podal René s určitosťou radšej jeho.
Pokrútim hlavou a obaja sa z chuti na tom zasmejeme.
Mám jedno malé tajomstvo, no ťaží ma a je na čase sa ho striasť. „Chcem ti niečo povedať," poviem a zapichnem oči do jeho.