KTO Z KOHO ✓

ČASŤ PIATA

Vo vzťahoch to už raz tak chodí, jeden deň sa idete pozabíjať, ale ak ste do seba takí blázni ako my dvaja, tak si po čase okamžite bez slov skočíte okolo krku. Po pár dňoch za mnou prišiel Peter sám a priznávam sa, neskončilo len pri horúcich bozkoch. Myslím, že pri našom udobrovaní muselo byť v izbe minimálne tisíc stupňov.
Chytí mi ruku do svojej, obracia ju v dlaniach, prstami jemne kĺže po mojej pokožke. „Chýbala si mi."
S perami na jeho šepkám, „aj ty mne. Viac mi toto nerob."
Viete, láska je ako hurikán, vždy so sebou strhne všetko naokolo. Tak je to aj v našom prípade. V spoločnom víre sa točíme obaja spolu a niet úniku. Nikam.

Vrátila som sa na obed k sebe domov, Peter ma večer pozval na luxusnú večeru, zrejme si chce vyžehliť tú zbytočnú scénu, ktorú predviedol minule. No nech sa len snaží, chlapec zlatý.
Na seba som si obliekla tie najlepšie šaty aké mám, tmavočervené padajúce až ku členkom a ukazujúce akurát tie časti tela, ktoré treba. Vyzývavé, ale zároveň zakrývajúce všetko podstatné a dodávajúce môjmu výzoru potrebný šarm. Nie som žena, ktorá by si potrpela na oblečenie alebo prikladala móde nejaký zvláštny význam, ale musím uznať, že tieto šaty sú hotovým skvostom.

Neviem či som ešte niekomu hľadela do očí tak dlho ako teraz jemu. Pozorujem jeho zreničky ako sa vždy rozšíria, keď mu pohľad skĺzne nižšie, skúmam aj tie drobné fliačiky vôkol nich, sledujem ich tak dlho až poznám každý z nich naspamäť. Tá blankytná spúšť, ktorá mi vždy roztlčie srdce dvojnásobným tempom ma oberá o dych. Aj keď sme spolu už pár rokov, stále sa v nich viem stratiť na tak dlho až vôbec netuším kde som, keď sa od nich znovu odtrhnem.
Kútiky úst sa mu rozšíria, na perách sa mu roztancuje úsmev. „Miláčik, si taká krásna." V očiach mu hrajú iskričky.
Niečo mi na ňom dnes, ale vôbec nesedí. Nie že by bežne nebol romantický, to práve naopak, túto vlastnosť má vyváženú presne v takej miere ako je pre mňa prípustná. Ale teraz sa tak tajuplne usmieva, jeho dominancia je dnes na ústupe a priam vidím ako spoza tohoto muža vykúka zahanbený chlapček, ktorý inokedy drieme niekde hlboko vnútri.
Na stole je zapálená sviečka, drží moju ruku a cítim ako sa mu začína slabo potiť dlaň. Niečo tu nie je úplne ako vždy. No neviem správne prečítať signály, ktoré z neho sálajú na všetky strany.
Prejde mi palcom po líci, napraví mi zatúlaný prameň na svoje miesto. „Láska, dlhšie som nad niečím rozmýšľal. Možno je to skoro, ktovie, ale musím sa ťa na to opýtať. Pochopím ak povieš nie."
Ak by sa to dalo, tak v tomto momente sa odstrelím niekam o niekoľko planét ďalej a zahrabem pieskom. V hlave mi vybuchne hurikán, jedna myšlienka sa bije s ďalšími, nie som schopná jasne uvažovať.
Milujeme sa ako blázni, niet väčšej lásky ako tej našej, ale napriek tomu sme tak neprekonateľne rozdielny. Sme ako dva rozličné svety, ktoré sa nikdy úplne nespoja, nie je možnosť ako by sa mohli vzájomne prekrývať. Nikdy to medzi ohňom a vodou nebude dokonalé, aj napriek tomu ako silne ich by to k sebe priťahovalo.
Zopár sekúnd na neho stuhnuto hľadím, ani nežmurknem. Vedela som, že toto raz príde, ale akosi som podvedome dúfala, že mu všetko bude stačiť tak ako to je medzi nami teraz. Necítim sa ako žena, ktorá by mohla niekedy žiť v manželstve. Predsa kým som ho nestretla, ani som neverila, že môže existovať naozajstný cit. Ak má byť toto jeho pokus posunúť sa vpred mojou odpoveďou bude zrejme sklamaný. Ale nemôžem si pomôcť, teraz to jednoducho nejde.