KTO Z KOHO ✓

ČASŤ 28 - KONIEC

Možno by ste rátali s tým, že v byte na mňa čaká Adam. Nie, ste na tak veľkom omyle až to bolí. Čo by som v tomto momente dala za polonahého alebo úplne vyzlečeného suseda čakajúceho na mňa medzi dverami. Až kdesi vnútri, v najvzdialenejších závitoch počujem vetu, ktorú by zrejme v takom momente vyslovil -El, túžim po tebe-, no toto je scenár úplne z inej ligy. Áno, nebuďme naivní, túžila by som sa na neho vrhnúť a dotknúť sa každého milimetra jeho tela, každého maličkého svalu nad ktorým slincem toľké mesiace. No nie, Adam tu nie je.

Jar sa pomaličky, ale isto prehupla do leta, horko mi zmáča tvár, vlasy a prakticky celé telo. Len pred minútkou som sa vrátila z práce a už ma René otravuje či nepôjdeme von večer. Do tej páľavy? Jedine cez moju mŕtvolu.
Sadám si na jeho nepohodlný gauč, jeho kožené čalúnenie pod mojim spoteným zadkom vydáva chutné mľaskavé zvuky o tom ako sa mi lepí o stehná ani nehovorím, fuj.
Prečo som išla z práce rovno za Reném? Nebudem vás nudiť svojím rozprávaním, už aj tak je na čase s ním skončiť. Bývam tu. Celé dva mesiace mi poskytuje vo svojom byte útočisko a strechu nad hlavou. Polovica paneláku nás ma za citujem „taký sladký pár", kiežby tušili čo sa deje za dverami spálne keď tu nie som ja, ale Viktor. Tým príliš horlivým, hlavne starším obyvateľom bytovky by asi sánka, respektíve protéza spadla až kdesi na podlahu a mohli by s ňou leštiť dlážku.
Sadne si oproti mne, keďže pracuje z domu, jeho tričko je bez jediného fliačika potu a tvár naprosto suchá. „Kedy si pôjdeš po veci?" pýta sa ma akoby som sama mala tušiť odpoveď.
Mysľou sa vrátim k tomu posratému dňu, ktorý mi zmenil nasledujúce mesiace na totálny chaos v mojej hlave. Na počudovanie, slzy neprišli žiadne, akosi podvedome som takýto zvrat očakávala už dávnejšie. No myslela som si, že to sa tá moja nezbedná hlava so mnou iba zahráva, nie že to bude naozaj. Keby aj, pravdepodobnejšie bolo, že skončím ja v Adamovej posteli, nie ona v mojej.
Neznáma, alebo ju mám radšej pomenovať štetka, kurva, sviňa? Či pravým menom, Alica?
Nech je to ako chce, keď som v ten deň otvorila dvere, do nosa mi ako prvé udrela zemitá a silná vôňa mletej kávy. Prekvapene som sa obzrela po kuchyni, nečakajúc že by mal byť Peter doma. Z nôh som zhodila tenisky, na ktorých som mala zelené šmuhy od pokosenej trávy cez, ktorú som pred domom musela prejsť. Už som sa takmer nadýchla, že na neho zavolám, keď sa zo spálne ozval smiech. Alebo skôr chichot, detaily už teraz nie sú až tak podstatné, hlavné a absolútne smutné je, že chichot nebol jeho. Petrov. Smiech zo spálne bol ženský, dunel až ku mne a menil moju krv na piesok.
Stála som uprostred kuchyne, zopár krokov od pootvorených dverí na našej spálni. Na moment som si navrávala, že sa mi to muselo len zdať. Počuješ čo tu nie je. No pár sekúnd na to sa ozval aj vzdych, jeden, potom ďalší, všetky z jej pier v mojej posteli. O ďalší moment neskôr sa pripojil aj Peter, vydával zvuky na ktoré som zvyknutá v posteli ja. Až komické je ako zreteľne som počula každé prirazenie jeho tela k jej, každučké mľasknutie a ston.
Zrejme mi trvalo pár minút kým som sa spamätala a premenila svoje prekvapenie na hnev.
Rozrazila som dvere na spálni a očami spočinula na totálne nahých telách na posteli. Nečakal ma, nebola to žiadna rýchlovka, šaty si vyzliekli úplne všetky.
Jej tvár keď ma začula zbledla, no srdce mi puklo až vtedy, keď Peter spravil ešte niekoľko pohybov a až potom sa z nej vytiahol.
Na neho som sa viac nepozrela, no pristúpila som o krok k nej, „už asi na to stretnutie chodiť nemusím, že?" Ktorá hlupaňa by niekomu celé mesiace volala a nakoniec sa nechala pristihnúť rovno v jej posteli? Najoriginálnejší spôsob ako oznámiť, hej moja, spávam ti s priateľom.
Viem, nebola jediná, tieto ilúzie ma už dávnejšie prešli. Ale zrejme bolo pre mňa lepšie, že sa naše stretnutie nakoniec odohral takto.
Od vtedy som nevidela ani Adama, volal mi, niekoľkokrát to skúšal, no nateraz si chcem aspoň jeho pamätať tak ako som ho videla naposledy. Jeho čierne oči nado mnou a ruky čo ma špendlia o dvere.
Vytrhnem sa z premýšľania a odpoviem Renému, „veci počkajú. Život ide ďalej aj bez nich."

KONIEC.