KTO Z KOHO ✓

ČASŤ ŠIESTA

Rýchlymi pohybmi skladám oblečenie, premiestňujem kopy vecí zo skríň do škatúľ, za pár dní už monotónnymi, naučenými pohybmi. Je až ironické ako sa človek celý život obklopuje materiálnymi vecami, zhrňuje ich celé kopy do svojho bezprostredného okolia a načo? Povedzte mi, k čomu mi bude hromada hlúpostí, keď budem potrebovať poradiť, objať alebo pomôcť? Nie je v živote viac ako materiálna podstata veci, dôležitejšie to s kým som? Kto pri mne stojí za akýchkoľvek podmienok? Možno som cynická sviňa a ľudí a ich častokrát prízemné obavy či pocity mám na háku, ale jedno viem isto, nič mi nevynahradí prítomnosť tých najbližších. Teraz, keď niekoľko rokov svojho života dokážem jednoducho zhrnúť do zopár krabíc, si to uvedomujem akosi najviac.

Hľadím na prázdne steny bytu, ktorý som mala v prenájme, moje prvé bývanie, ktoré som si zabezpečovala horko ťažko, ale predsa len úplne sama. Posledné zbytky sú zbalené, zostáva mi to tu už len všetko skontrolovať a naposledy zamknúť. Celý čas čo som tu bývala som sa sťažovala ako od ruky to tu celé je, že vôkol nie je takmer žiadna civilizácia a že tu žijem ako pustovník. A samozrejme, teraz celá potopená v nostalgií ako mucha v pohári poslednýkrát mávam v tejto izbe krídelkami, kým už iba jediný raz nezavriem za sebou dvere.

Krajina za oknom auta pomaličky ubieha, míňajú sa domy a paneláky jeden za druhým. Prosím vás, nemyslite si, že som zbalila celý svoj život do jedného auta a teraz utekám ďaleko preč nech nemám Petra za pätami a som voľná. Nemyslite si to lebo to tak nie je. V ten večer, keď konečne otváral ústa a pripravoval sa vyriecť otázku, na ktorú sa pripravoval, sa už napätie medzi nami dalo krájať. Bola som viac stuhnutá ako panna pri prvom bozku a to mňa len tak niečo nerozhodí. Nečakajte veľkú romantickú drámu, Peter si nekľakol na kolená a nezačal ma prosiť aby som zvyšok života strávila s ním. Skôr ma prekvapil tým, že sa pustil do smiechu. Chytil ma pod stolom za nohu a prstami pomaly putoval vyššie. Toto ma rozhodilo až príliš. Naklonil sa ku mne a pošepol mi: „si sladká, keď si takto v rozpakoch." Ani poriadne nedokončil vetu a začal ma bozkávať, síce krátko, ale tak intenzívne a vášnivo, že som sa takmer roztopila na mieste. Hral sa so mnou znovu ako mačka s myšou, avšak jeho hra zväčša končila o kúsoček zvrhlejšie. Mýlila som sa, neplánoval ma tam vôbec žiadať o ruku, iba mi navrhol či by som s ním nechcela začať bývať. Videl moje rozpaky a patrične si ich užíval. Nemusíte ani hádať ako som mu odpovedala, keďže práve sedím v aute a idem v ústrety záhube alebo niečomu inému.

„Zlatko, ešte máš niečo v aute," povie mi Peter, kým sa sám brodí morom kartónu a nevie kam sa skôr pohnúť.
Idem teda po posledné drobnosti, zamknem auto a vyberiem sa naspäť. Pred dverami balansujem s krabicou ani neviem čoho a snažím sa nájsť vo vrecku tú sprostú kľúčenku, ktorá ako naschvál sa schováva niekde hlboko v útrobách nohavíc.
Niekto za mojim chrbtom si pobavene odkašle. Áno, strašné vtipné. „Netreba vám pomôcť?" ozve sa zozadu práve v momente, keď nahmatám konečne kľúč a zároveň mi z rúk skĺzne krabica a rozsype sa takmer celý jej obsah. Do čerta. Práve sa otáčam, keď sa otvoria dvere a zjaví sa v nich Peter zvedavý čo robím taký hluk. No a vzápätí sa ocitám v dosť komickej situácií. Dostanem niečo ako deja vu a vraciam sa do situácie spred troch rokov. Vo dverách Peter a za mnou náš sused. Už nám tu chýbajú len fľaše lacného alkoholu a konzervy s nakladanou zeleninou a bude to presne to isté. Totiž verte, či neverte, oproti stojí náš sused. Prečo spomínam, ale večierku? Osud je už beztak sviňa a tak mi za nového suseda prihodil sexoša z večierky, nad ktorým som slintala, keď som pri prvom stretnutí vrazila do Petra. Tomuto ani ja sama neverím. To sa iba mne stávajú takéto hlúpe náhody?