Taká je láska

pohľad

,,Víš..já bych tu rád s tebou zůstal." Poškrábal sa na zátylku a pozrel sa mi do očí.

,,Kde? Tu?"

,,Jo..nemám kam jít." Povedal potichu chrapľavým hlasom.

Neviem, kde sa tu v tomto paneláku zobral opitý chalan, ktorý mi ani nevie povedať kde býva a chce aby som ho nechala u mňa. Kto ho vôbec pustil dovnútra?
V mojej hlave šrotovalo plno otázok, ale ani na jednu som nenašla odpoveď.
Hnedovlasého a potetovaného chalana poznám. Poznám ho iba z videnia a preto ma ešte viacej prekvapilo, že zazvonil práve na môj byt.

Poznáš ma?

,,Nemáš byt?"

,,Jo..to mám, ale asi tam nedojdu." Oprel sa o stenu a intenzívne na mňa pozeral.

Toto mi bolo naozaj treba. Vážne si si musel vybrať práve mňa?

,,To nejde..prepáč." Privrela som dvere ešte viacej.

Bála som sa. Nevedela som kto je a čo po mne chce. Desilo ma to.
Ešte ma prosil, aby som si ho pustila do bytu. Nestojím o to aby ma znásilnil alebo neviem čo.

,,Choď preč."

Pozrela som sa mu do očí a pohľadom som ho prosila aby odišiel. Nemohla som od jeho očí odtrhnúť tie svoje.
Mala som už pre ne slabosť vtedy?

Mladík predo mnou sa otočil a pomalým krokom bez slova odišiel preč. Zatvorila som dvere a konečne ma opustila úzkosť, ktorú som celú tu dobu čo tu stál cítila.
Bosá som prešla po studenej podlahe až k oknu a sledovala som bruneta ako odchádza preč. Na to ako opito pôsobil chodil celkom normálne. Množstvo alkoholu, ktoré požil nebolo určite malé. Dala sa to poznať aj z toho čo rozprával. Aj napriek tomu, že ho poznám iba z videnia tak sa ma zmocnil oňho strach. Čo keď sa mu niečo stane? Čo keď ho zrazí auto?
Začali ma napadať rôzne scenáre. Mohla by som za to ja?
Po ceste späť do postele som sa snažila zahnať tieto myšlienky. Bohužiaľ mi to nešlo. Jeho hnedé oči ma totiž prenásledovali vždy keď som zatvorila oči.
Ešte pred tým než som zaspala ma vyrušil môj telefón, ktorý mi oznámil novú správu.

Zítra tě potřebuju. Chci dokončit jeden text a jelikož ty máš kvalitní nápady tak jestli bys mi s tím nepomohla.

Správa bola od jedného mojého kamaráta,ktorému som niekedy pomohla s textom do pesničky. Nebolo to nič extra. Niekedy sa ma iba spýta čo tam sedí lepšie. Nič viac. Ani mi za to neplatil. Peniaze by sa mi hodili, ale za pár vymyslených viet nemôžem nič chcieť. On to berie skorej ako kamarátsku pomoc.
Keď za ním chodím do štúdia tak tam niekedy vidím aj toho hnedovlasého chalana, ktorý mi dnes zvonil na dvere. O to mám väčší strach tam ísť, ale aspoň na chvíľu vypadnem z tohoto bytu, v ktorom som zatvorená už cez týždeň.

-

Zazvoním na zvonček a nervózne si začnem žmoliť rukávi od mikiny. Vždy,keď sem idem tak som nervózna. Vlastne kamkoľvek ja idem tak som nervózna. Som nervózna zo všetkého a z každého.

,,Ahoj Kristi." Usmeje sa na mňa menší brunet a pustí ma dovnútra.

Neobjíme ma, pretože vie ako to mám. Nemám rada, keď sa ma niekto dotýka. Pokiaľ to nie je nutné,tak na čo?

,,Ahoj." Vydýchnem.

,,Myslel jsem si, že už nepříjdeš." Zasmeje sa a vedie ma do ďalšej miestnosti.

Myslela som si, že si už na moje neskoré príchody zvykol. Vždy a všade chodím neskoro.

Nič som nehovorila a nasledovala som ho do miestnosti, kde som sa v poslednej dobe objavovala až veľmi často.