Taká je láska

sľubujem

Zobudila som sa na to, že ma niekto obsypáva bozkami po mojom krku. Zamrvila som sa a otvorila som oči. Vedľa mňa ležal Dominik, ktorý mal hlavu zaborenú v mojom krku a neprestával ho bozkávať.

Vybavila sa mi včerajšia noc a musela som sa usmiať.

,,Dobré ráno,zlato." Povedal ranným chraplákom a konečne zdvihol ku mne hlavu.

Jeho hnedé vlasy boli rozcuchané do všetkých svetových strán. Vyzeral tak strašne roztomilo.

Čo som to vlastne urobila?
Prudko som sa posadila pri čom som si pridzřiala na hrudi perinu.

,,Co děláš?" Dominik sa zamračil a chytil ma za ruku ešte než som sa stihla z postele postaviť.

,,Ja- ja..neviem." Vykoktala som zo seba a vystrašnene som sa mu pozrela do očí.

Priblížil sa ku mne a jemne ma pobozkal na pery. Prinútil si ma znovu ľahnúť a naklonil sa nado mňa.

,,Lituješ snad toho?" Spýtal sa.

Ľutujem? Nie, neľutovala som. Nevedela som čo bude ďalej. Proste som sa bála.

Zakrútila som hlavou a pobozkala som ho jemne na pery.
Dominik sa usmial do bozku a jeho ruka zablúdila pod perinu na moje brucho.

,,Mali by sme odtiaľto vypadnúť." Odtiahla som sa od neho.

,,Hm..asi jo." Kývol.

Začali sme hľadať naše oblečenie, ktoré bolo rozhádzané po celej miestnosti. Keď sme ho konečne našli tak sme sa obliekli a spoločne sme vyšli z miestnosti.
Vyzeralo to, že sme sa zobudili medzi prvými keďže bolo v celom dome ticho.
Dominik ma chytil za ruku a viedol ma dolu schodmi.

Už som hovorila, že som tie jeho jemné dotyky milovala?

Potichu sme vyšli z toho domu na ulicu.

,,Inak..povieš mi čo to vlastne včera malo znamenať? Bol si totiž opitý a nevedel si mi to rozumne vysvetliť." Povedala som a otočila som sa na Dominika s vážnym výrazom.

,,Co by mělo? Byl jsem naštvanej a opilej. Nezvedala jsi mi telefon tak mě to vytočilo." Mykol plecami.

Zamračila som sa naňho a založila som si ruky na hrudi.

,,Ale Kristínko, už se na mě nezlob." Objal ma a zakňučal mi do ucha.

,,Veď ja už sa nehnevám." Povzdychla som si.

Prestala som sa naňho hnevať už včera predtým než sme sa spolu vyspali. Chcela som len počuť vysvetlenie, ktoré mi aj tak nepovedal ako vždy.

-

,,Dominik!" Zapišťala som so smiechom, keď som sa snažila dočiahnuť svoj vyzváňajúci telefón, ale Dominik mi stále v tom zabraňoval.

Nakoniec ma pustil a ja som teda konečne chytila môj telefón. Mama.
Začala som mať nervy, pretože mi mama často nevoláva.

,,Jsi v pořádku?" Spýtal sa ma Dominik, ktorý stále ležal bez trička vyvalený v mojej posteli.

Iba som kývla a potom som hneď hovor prijala. Vyšla som z miestnosti von a oprela som sa o stenu vedľa dverí.

,,Kristína?" Ozval sa z telefónu hlas mojej mamy.

Nepočula som ju už dlhé mesiace. Chýbala mi. Aj cez to všetko. Je to moja mama.

,,Áno?" Ozvala som sa tiež.

,,Ako sa máš?" Spýtala sa a ja som zvraštila tvár.

Nikdy nevolala iba preto, aby sa opýtala ako sa mám. To je blbosť.