Taká je láska

neistota

,,Zoberieš ma zo sebou?" Spýtala som sa a ďalej som nasávala jeho vôňu.

,,Kristíno, to fakt ne." Zakrútil hlavou a pohladil ma po chrbte.

,,Prečo? Chcem ísť s tebou." Zakňučala som ako malé dieťa.

Už niekoľko dní som sa ho snažila presvedčiť, aby ma zobral zo sebou a on stále nechcel. Čo za tým bolo?

,,Nebavilo by tě to tam." Povedal a odtiahol sa odo mňa.

Posadil sa na kraj postele, z ktorej sme nevyliezli už niekoľko hodín.

,,Ako to môžeš vedieť? Chcem s tebou ísť." Povedala som a tiež som sa posadila.

,,Kristíno, doprdele nechci abys šla!" Zakričal a postavil sa.

,,Prostě nechci abys tam šla. Chci abys zůstala tady s Jakubem a Tomášem!" Rozkričal sa a schmatol svoju tašku.

Nestihla som ani nič povedať a vyšiel zo svojej izby rýchlim krokom.

Nechápala som to. Vždy rozhodoval za mňa. Vždy. Ešte k tomu ma nútil, aby som zostala uňho doma s chalanmi zatiaľ, čo on bude v Brne. Akože prečo?

Zase si chcel cítiť nejakú istotu?

Vybehla som z Dominikovej izby na chodbu, kde už sa obúval a následne si obliekol bundu.

,,Čau." Na sekundu sa na mňa pozrel a zabuchol za sebou dvere.

Ešte chvíľu som stála na chodbe a snažila som sa ukľudniť. Dúfala som, že v tom Brne neurobí nejakú blbosť, pretože keď je naštvaný, tak dokáže urobiť hoci čo. To už som sa za tie mesiace naučila. Keď je naštvaný tak z úst vypúšťa rôzne slová, ktoré ani nemyslí vážne a tiež dokáže urobiť nejakú blbosť.

Možno som to tak vnímala iba ja a tie slová, ktoré si hovoril si myslel vážne.

Otočila som sa a rozišla som sa do Jakubovej izby. Potrebovala som príjsť na iné myšlienky, čo sa s Jakubom dalo naozaj dobre. V poslednej dobe som si s ním rozumela viac než s Josefom, pretože Josef sa so mnou od doby, čo sme boli v Caffeterii nerozpráva. Maximálne ma vždy iba pozdraví a to je všetko.

Chcela som už otvoriť dvere od Jakubovej izby, ale započula som nejaké hlasy. Hlavu som priblížila viac ku dverám. Viem, že by som to robiť nemala, ale to čo som počula ma naozaj zaujalo.

,,Proč se do toho pořád mícháš, Hasane? Neni to tvoje věc, tak se do toho už konečně neser. Myslím si, že ti to Dominik i Kristína řekli dost jasně. A teď ti to říkám i já. Nech toho." Počula som mierne vytočeného Jakuba.

Zvraštila som obočie, pretože som ani nezaregistrovala, že tu Josef je.

,,Já vím, že ne, ale Kristína je moje kamarádka. Nechci, aby se nechala takhle využívat. Vždyť si viděl sám, jak s ní manipuluje. To neni moc hezký. Chová se tak jakoby jí neměl, Jakube. Už jenom čekám, kdy jí na koncertě podvede." Hlas Josefa znel tiež naštvane.

Keď som počula tieto slová, tak sa mi v krku vytrvorila hrča. Dominik by bol toho schopný? Už len predstava toho ma desí. Stále som nemohla veriť tomu, čo Josef rozprával.

,,Nechoděj spolu, Hasane. Neblázni." Uchechtol sa Jakub.

Ten rozhovor som už ďalej nechcela počúvať, ale nedalo mi to. Musela som aj tak počúvať ďalej, aj keď mi to ubližovalo. Ubližovali mi slová, ktoré hovorili.

Nikto totiž v nás neveril. Mala som pocit, že dokonca ani ty neveríš.

Veril si?

,,Možná nejsou..teda já nevím, jak to mezi sebou mají. Ale já jí pak nebudu utěšovat, protože jsem jí to říkal. Budeš to snad ty kdo jí bude utěšovat?" Josefov hlas bol čím viac hlasnejší.