Taká je láska

potrebuješ ma?

,,Já to tak nemyslel, Tíno." Chytil ma za rameno a stočil ma k nemu.

,,A ako si to myslel? Chcel si povedať, že nemám na tie, ktoré sa točia okolo neho?! Presne to si chcel povedať." Povedala som so slzami v očiach.

,,Ne nechtěl. Ježiš, Tíno. Já to tak fakt nemyslel." Teraz ma už chytil za obidve plecia a jemne so mnou mykol, aby som ho počúvala.

,,A čo si teda chcel? Ja už neviem, čo mám robiť." Povedala som roztraseným hlasom.

Chýbalo už iba málo k tomu, aby som sa pred ním rozplakala. To, čo mi povedal mi zamotalo hlavu ešte viac.

,,Tíno, to vyznělo fakt blbě já jsem nechtěl. On má oči jenom pro tebe." Snažil sa mi nahovoriť blbosti.

Sám vedel, že to nie je pravda a hovoril mi to iba preto, aby ma upokojil.

,,Kubo vieš, že to nie je pravda." Vytrhla som sa mu a odstúpila som od neho.

,,Kristíno, říkám ti, že mi to vyletělo a fakt jsem nechtěl nic takovýho říct. Dominik tě má rád. To snad víš." Povzdychol si.

,,Len či to stačí." Povedala som potichu a stále som sa snažila zadržať slzy, ktoré sa stále drali na povrch.

,,Chceš aby tě miloval?" Jakub nadvyhol obočie.

,,On už snad ani neví jak milovat, Tíno. To chceš po něm moc. Dělá mu problém říct ti, že tě má rád. Né to ještě tě milovat. Možná tě jednou milovat bude, ale musíš mu dať čas. Chceš po něm moc. Už jsem ti to jednou říkal." Zakrútil hlavou.

,,Nechcem po ňom veľa. To si stále myslíš iba ty." Povedala som.

,,Nemyslím si to jen já. Myslí si to i on, ale dělej si co chceš, Kristíno. Mně je to fakt jedno. Nechci se do toho míchat jako Hasan." Povedal vytočene a otočil sa na odchod.

,,Ako môžeš vedieť, že si to myslí?!" Zakričala som ešte za ním.

,,Vždyť to na něm vidím!" Zakričal a zabuchol za sebou dvere do svojej izby.

S povzdychom som zaliezla do Dominikovej izby a začala som si zbrerať svoje veci. V tomto byte teraz už naozaj nechcem byť. Trávila som tu všetky dni, ktoré bol Dominik v Brne. Mal sa vrátiť už dnes, ale ja tu naňho čakať nebudem. Odvtedy, čo na mňa nakričal cez telefón sme spolu nevolali. Takže mám obavy z toho, ako to bude, keď sa Dominik vráti.

-

,,Kristíno!" Bytom sa rozľahol krik môjho mena.

Následne z chodby vyšiel Dominik. Prehliadla som si ho a zastavila som sa na jeho tvári. Vyzeral unavene a zároveň naštvane.
Ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Pozerali sme jeden na druhého.

,,Hledal jsem tě." Nakoniec prvý prehovoril Dominik.

Iba som prikývla a sklopila som pohľad na svoje ruky, ktoré som mala položené v lone.

,,Pohádala som sa s Jakubom, tak som odišla." Povedala som.

,,Já vím. Říkal mi to." Povedal a sadol si na gauč vedľa mňa.

Chýbal mi neskutočným spôsobom, že som sa teraz premáhala, aby som ho nevyobjímala k smrti. Vedela som, že by ma odstrčil.

,,Vieš aj prečo sme sa pohádali?" Spýtala som sa a prehliadla som si jeho unavenú tvár.

Bolo poznať, že niekoľko nocí nespal. Bohvie, čo tam robil. Pravdepodobne zase celú noc pracoval.

,,Ne. Nechtěl mi to říct. Dozvím se to aspoň od tebe?" Spýtal sa s nadvyhnutým obočím.