BIG GIRLS DON'T CRY

9- Na ulici

Ešte než začnete čítať, tak to čo bolo v minukej časti ako: V budúcej časti, nebude celé v tejto lebo ešte chcem niečo pridať. Takže to bude až v niektorej z následujúcich častí!

Strach. Jediná emócia ktorú som vnímala. Bola taká silná ako už dlho nie. Prisahám že som sa bála viec než včera. A to je čo povedať. Naozaj som sa od strachu celá triasla. Ale kto by nie.

"Okamžite poď sem, ideme späť!" potichu skríkol. Takže je pri zmysloch. Aspoň to. Mám tam ísť? Musím. Znovu. Ja nerobím nič iné, iba musím. Nie je to smutné? Nie. Moja morálna podpora v tej nejlepšej situácii. Ako vždy. Prudkými krokmi sa dostal až predomňa. Ja som stále nehybne stála a čakala čo sa stane. Ani som sa nepohla lebo by som mohla skončiť zle ak by som urobila niečo nerozumné. A to nechcem. Nepotrebujem viac problémov ako tých ktorých sa za poslednú dobu nahromadilo. V poslednej dobe mi pribudlo tolko starostí ako nie ani za posledný mesiac dohromady. A toto nie je prepadávanie z Angliny! Toto je vážne. Ale naozaj.

Stál predomnou. Ruky mal zaťaté v pästiach z hnevu prúdiaceho jeho krvou. Nechápem ho. Čo som spravila tým že som išla do školy? Dúfam že tu blísko nikto nie je aby nás zbadal. Bol by z toho problém. Ale nie len môj, ale aj jeho. A schytala by som to ja. Ako inak. Stál asi 30 cm predomnou. Ja som sa neodvázika urobiť krok, ale snažila sa odtiahnuť od neho čo najdalej. Znovu, ako včera z neho bol cítiť alkohol. Nie len z dychu ale celkovo páchol. Jeho oblečenie smrdelo po cigaretách a lacných ženských parfúmoch. Pálilo ma to v nose. S cigaretami som v pohode. Aj ja si niekedy zapálim.

"Nepočula si ma?! Ideme!" surovo ma schmatol za zápestie a ťahal s5 smerom k východu zo školy. Nemala som odvahu protestova5 tak som sa nechala. Nechcem viac problémov ako mám. Svižným krokom sme sa dostali až na parkovisko. Mala som pocit že sa mi zachvílu odkrvý ruka. Keď sme boli už len pár metrov od auta, dialkovým odomkol auto. Biela Toyota. Otvoril dvere na sedadle spolujazdca a doslova ma tam hodil. Buchla som si hlavu a narazila lavú ruku. No skôr predloktie. Bolelo to ale nie veľmi. Dalo sa to prežiť. O pár sekund sa otvorili aj dvere zo strany spolujazdca a "otec" nsastúpil.

Zabuchol za sebou vchodové dvere a ja som čakala čo sa stane. Predpokladám že ma zmláti a nechá tak ako včera. Ale nechcem to zakríknuť. Mám z neho rešpekt. A strach. Otočil sa čelom ku mne. Uškrnul sa a priblížil sa. Krok po kroku mi naháňal väčší a väčší strach. No nesmiem to dať najavo. Nechcem aby vedel že sa ho bojím. Vyžíva sa v tom. Stal predomnou a naďalej sa uškŕňal. Pozeral mi do očí. Čo som videla v tých jeho? Škodoradosť a vražednosť. Videla som tam ešte jednu vec ale to si ani náhodov nehodlám pripustiť. V mojich mohol nájsť ten strach ktorý som sa snažila naivne ukriť.

Prišiel bližšie, tak že sme sa telom dotýkali. Ja som chceka hmeď ustúpiť ale zadržal ma. Jeho ruka pristála na mojich krížoch. Nebolo mi to vôbec príjemné. S jeho slizkým úšklbkom na tvári mi oripadal neuveritelne cudzí. Z jeho tela sršal chlad a prázdnota. A ešte spomínaný zápach alkoholu. Naklonil sa ku mne, nad moju tvár. Ja som z neho statočne nespúštala zrak. Robilo mi to veľký problém keďže mi z neho bolo zle. Stále sa približoval tvárou k mojej. Až nakoniec sa sklonil k môjmu uchu. Dýchal naňho. Mal horúci dych ktorý zanechával aj moju pokožku strachom rozpálenú. Vadilo mi to. Zakúsol sa mi do ucha. Jemne ale aj tak. To už som ho chcela odtlačiť preč čo mi nedovolil. Nech som robila čokoľvek stále bol na mne natlačený. Začal mi olizovať krk. Sal ho a kúsal. Mne bolo jasné že tam budem mať modriny. Bolelo to. Bolo naozaj nechutné keď som mala od jeho slín celý krk.

"Dostal som na teba chuť ty cundra. Poď, ideme hore." šepol mi "zbvodným" hlasom do ucha. Čo som komu urobila?! Zasúžim si to? Znovu ma chytil za predloktie a ťahal po schodoch hore. Ja som sa zmietala, krútila a snažila sa mu hocijako utiecť. Bolo mi to hovno platné keďže bol skoro dvax tak silný ako ja a už sme boli v mojej izbe od ktorej zatváral a zamikal dvere. Vtedy ma to napadlo. Kevin! Však ostal doma!