BIG GIRLS DON'T CRY

8- Nebol tam podpis.

Stála som. Na nohách, ktoré ma po včerakjšku neuveriteľne boleli. A nie len nohy. Cítila som bolesť fizickú, ale aj psychickú. Bolelo ma to čo sa stalo. Som sklamaná zo svojho otca. Pravda je, že pre mňa sa stalo slovo otec bezvýznamné. Úplne nanič. Však, môjho pravého otca si ani nepamätám, a môj adoptívny otec sa stihol stať za tých zopár rokov monštrum. Stále však nechápem prečo za to môžme my s Kevinom? Čo sme im urobili? Ako sme mohli rozboť ich vzťah? V mojej hlave sa posledný čas chýri až priveľa otázok. Žiaľ, takmer na žiadne nepoznám odpoveď. Ale mienim ich zistiť, rátam s tým že to nepôjde hneď. Bude to ťažké, ale nie nemožné. Ja to dokážem. Zistím čo sa stalo.

Každopádne by som si mala pohnúť lebo bezvýznamné čumenie do skriňe mi asi moc vo výbere oblečenia nepomôže. Do očí mi udrelo krajkované červené tielko. Ale... Ja si nemôžem obliecť tielko lebo by som mohla rizkovať to že nekto si všimne modrinu alebo podobne. Povzdychla som si nad svojou zúfalou situáciou. Do čoho som sa to preboha dostala? Ešte pár dní dozadu som riešila ktorému mafiánovy zavolám, (je pravda že keby niekto nevedel čo sa stalo, pravdepodobne by si myslel že som v riadnych sračkách) a dnes čo si obliecť aby nikto nič nezistil. Nakoniec som zvolila čierny tenký letný svetrík, sivé tričko s krátkym rukávom a čierne legíni s Bartom. Mala som brutalne šťastie že sa dnes ochladilo, inak neviem čo by som robila. Asi sa celá natrela make-upom. Ešte som si zo spodného lavého šuflíku vibrala spodné pradlo, a z pravého kotníkové modré ponožky. Po veci ktoré som hodila vedla seba na zem aby som ich nemusela držať som sa zohla. Keď som ich však už mala v rukách a plno sa vystrela, moje telo sa otriaslo vlnou novej bolesti ktorá vychadzala z boku. Narazila som do otvorenej skrine. Tvársa mi skrivila od bolesti. Pravdepodobne som na tom mieste mala taktiež modrinu. Boky som si nekontrolovala. Zaťala som zuby a prudko tisla viečka k sebe len aby som stlmila výkrik. Počkala som možno 15 sekund kým som sa pomaly otočila, zavrela skiňu a zamierila si to do kúpelne sa prezliecť a namalovať.

♦♦♦

Do školy som vošla pravou nohou, úplne sama keďže sme sa s Kevom dohodli že nepôjde do školy. Dneska som apsolutne nrmala náladu stáť pred školou a smiať sa školským drbom, ako to väčšinov s ostatnými robíme. Nemala som náladu bôbec na nič. Bolo mi hrozne. Ale, ako správna osobnosť som nasadila smile. Katy hovorila že by som sa mala usmievať aj keď ma niečo trápi, lebo nikdy neviem komu to zlepší deň. Súhlasím s ňou, navyše v mojej situácii je to viac ako potrebné. Keby sa to niekto dozvedel bola by to katastrofa. Mohol by zavolať políciu a to by pre Justina nemuselo znamenať nič dobré. Však je to kriminálnik preboha! Ešte stále mi to celkom nejde do hlavy. Nesedí mi to naňho. Vždy sa ku mne správa aj správal milo. Samozrejme neberiem do úvahy to ako sa namňa vysral keď som bola menšia... To sa neráta. Už mi to aj vysvetlil. Je pravda že pochybujem že to bol jediný dôvod.

Keď som stála pred skrinkou a zadávala posledné číslo môjho bezpečnostného kódu na odomknutie, v bočnom vrecku tašky mi zavybroval mobil. Celou chodbou sa ozval známi zvuk príchodu správy. Zopár ľudí sa za mnou otočilo ale hneď ma znovu ignorovali. Ja som doodomkla skrinku a z tašky som vybrala mobil. Keď som ho odomkla nečakane som tam mala upozornenie na jednu novú správu. Mobil som odblokovala a kedže som ho držala v pravej ruke, ľavou som sa oprela o rám skrinky. Otvorila som správy. Súkromné číslo.

Watch ur eye on him. He isn't es it seems.
(Dávaj si na neho pozor. Nie je taký, ako sa zdá.)

Nebol tam podpis. Nebolo tam nič. Netuším kto to poslal ani koho myslel. Možno si len pomýlil číslo. Komu by sa to nestalo však? Alebo to je naozaj pre mňa? Ak áno, koho myslí? Justina? Otca? Niekoho z partie? Či? Na tvari sa mi usadil nechápavý výraz. Netuším. Ale ty presne vieš, len si to nechceš prizanť mrcha jedna. Blbosť, ako to mám asi vedieť?

Don't pretend u don't know who i mean.
(Netvár sa že nevieš koho myslím.)

Nová správa. Vidí ma. Ako to? Je tu? Poobzerala som sa okolo. Nikde nikoho. Však ako inak. Zvonilo. Moment... Zvonilo? Doprdele zvonilo! Rýchlo som strčila mobil do tašky a zabuchla skrinku. Vydala som sa doprava smerom k učebni angličtiny čo bol dnes môj prvý predmet. Viem koho myslí. Ale ako to myslí? V čom sa nezdá? Mám si naňho dávať pozor? To sa az tak zmenil. S hlavou sklonenou som kráčala nakoniec chodby. Vlasy mi padali do tvare a mne to bolo jedno. Cítim sa mizerne. Celý svet sa mi rozpadá. Ale zdá sa to len mne, alebo ma to doslova núti dospieť? Dospieť z môjho nekonečného detstva. Vadí mi to? Úprimne teraz ani nie. Je pravda že by sa mi raz za čas zišiel decký bezstarostný pohľad na svet a uvolniť sa, ale možno by sa to len zhoršilo. Tak 50 na 50. Už som bola pred rohom. Zabáčam do lavej strany a narazím. Do niekoho, chalana. Má bordové tričko a džínsi. Pre každý prípad sa mu nepozriem do tváre. Nepotrebujem aby sa mi vismial a ja by som ho pri tom ešte aj videla. So stale sklopenou hlavou a úplne strápnená som sa mu rýchlo vyhla a pokračovala. Samozrejme som ešte stihla hlesnúť prepáč. Nepočula som za sebou kroky. Prešla som asi 7 metrov než som si uvedomila jednu vec. Vlastne dve. Ten chalan bol nadnormálne vysoký na tento vek. Ale hlavne, ten pach poznám. Poznám ho tak dobre až mi je z neho zle. Zastala som v pohybe. Vystrela hlavu. Váhala som. Mám sa otočiť? Alebo sa tvariť že nič a zdrhnúť? Ludská zvedavosť je bohužiaľ väčšia a tak som sa poomaly otočila. Stál tam. S kamenným výrazom tentoraz otočený smerom ku mne. Mne sa v tom momente roztiasli ruky a olial ma studený pot. Čo tu robí?

"Kto ti dovolil odísť!?"

V BUDÚCEJ ČASTI:

"Buď rada, nabudúce to bude horšie ty štetka!" povedal a zabuchol za sebou dvere od mojej izby. Bože môj. Viem že som si povedala že nebudem plakať, ake teraz som zaprvé sama a toto je už extrém. Čo mám robiť? Aj mne už po tomto vypadla z oka jedna slza. Myslím že mám nové pravidlo: Môžem plakať, ale len keď ma ostatný nevidia.

♦♦♦

"Hej, som si istá. Som úplne vporiadku."  snažila som sa ho presvedčiť. A vlastne aj seba. Ja som v pohode, no nie? Nič mi nie je. No skoro, ale sú aj ovela horšie veci.

"A ako ti máme veriť? Videla si sa vôbec?! Pozri sa na seba! Kurva Brook!" ako povedal, pozrela som sa na seba v zrkadle po mojej pravej ruke. Mal pravdu, vyzerám hrozne. Ale ako by nie? Však mám na sebe tolko make-upu ako tie štetky s ktorými David podvádzal mamu. Ale ja nemôžem. Proste musím!

◀▶

Taakže, ako prvé sa ospravedlňujem že časť nebola... Dlllllho. :(  Chcem vydávať minimálne jednu časť za týždeň ak sa mi to podarí. Odteraz som sa rozhodla že budem písať kratšie časti a častejšie, asi takto dlhé. A na koniec budem pridávať čo vás čaká v budúcej časti. Páči sa mi to :3 Je to také viac SWAGOVÉ. :D A ozaj, pokúsim sa ďalšiu časť už zajtra aj ked pochybujem. :P :*

With love, JJ