(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme

(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme 25.diel

***

Zobudil ma až telefón, ktorý mi vyzváňal na stolíku. Rozospato som za ním natiahol ruku a mrkol som na displej. Natalie! Hneď som zdvihol.

„Láska?" ozval som sa nedočkavo.

„Bill..." pošepkala smutne.

„Natalie? Čo sa stalo??" opýtal som sa vystrašene a hneď som sa posadil.

„Mohol...mohol by si prísť? Potrebujem ťa..." zavzlykala. Ostal som totálne vyplašený.

„H-hneď som tam..." zložil som a rýchlo som vstal z postele, no hneď som sa na ňu zvalil, pretože ma strašne rozboleli rebrá. Zavrel som oči a pár krát som sa zhlboka nadýchol. Potom som pomaly vstal, obliekol som sa, vzal som si veci a vyšiel som z izby. Zišiel som dole. Tom sedel v obývačke a pozeral telku. Hneď ako som zišiel dole schodmi ma zaregistroval.

Tom: „Bill? Niekam ideš?? Veď je pol jedenástej," prekvapene na mňa pozrel.

„Ja....i-idem za Natalie...." povedal som roztraseným hlasom. Tom sa hneď vystrel a spýtavo na mňa pozrel.

Tom: „Čo sa stalo?"

„N-neviem....teraz mi volala..."pokrútil som hlavou a roztrasenými prstami som si nervózne prešiel po spotenom čele.

Tom: „A je v poriadku?"

„Ja neviem. Ale...plakala...." natiahol som na seba bundu a obul som sa. Tom ku mne podišiel.

Tom: „Choď autom..."

„Máš jasné..."
Zacengal som mu kľúčami pred nosom a otvoril som dvere.

Tom: „A davaj na seba bacha! Sebastian je sviňa!"

Len som prikývol a šiel som k autu. Tom vyšiel za mnou.

Tom: „Nemám ísť s tebou?" zvolal za mnou keď som odomykal auto. Otočil som k nemu hlavu.

„Netreba. Zatiaľ. Keby niečo, budem ti volať." Prikývol. Nastúpil som, naštartoval a vyrazil.

***

Keď som došiel k Nat, chcel som otvoriť, no bolo zamknuté. Začal som zvoniť, no nikto mi neotváral. Začala ma chytať panika. Zúfalo som sa rozhliadal po oknách, no závesy boli pozaťahované. Po chvíľke som si spomenul na "núdzový" kľúčik. Vybral som ho spod kvetináča a odomkol som. V celom dome bolo zhasnuté. Zabuchol som dvere a zadíval som sa na schody.

„Natalie?" zakričal som, no nikto sa neozýval. Vybehol som hore schodmi.

„Natalie!" rozrazil som dvere na jej izbe. Zarazil som sa. Natalie sedela skrčená na posteli a v rukách kŕčovito zvierala deku.

„Anjelik..." zatiahol som zúfalo a pomaly som k nej podišiel. Aj keď v izbe bola strašná tma, videl som ten strach, smútok, zmätok, bolesť a taktiež aj šťastie v jej očiach. Posadil som sa k nej na posteľ a ona sa ku mne hneď sklonila a pevne ma objala. Zaborila tvár do môjho pleca a rozplakala sa.

„Č-čo sa deje?!" opýtal som sa vyplašene. Tiež som ju objal a dlaňami som ju jemne hladil medzi lopatkami.

Natalie: „Ve- vedel si to však?" zavzlykala a stále ma pevne držala. Nechápal som.

Natalie ma po chvíli pustila a odsunula sa odo mňa. Tak ublížene na mňa pozrela.

Natalie: „Ty si vedel, že je to Sebastian už od prvého dňa však? Už v ten večer čo som k vám prišla a nič si mi nepovedal! NIČ! Preto si vždy tak podráždene reagoval na Sebastiana!" zavzlykala zúfalo.

„Natalie ja..." chcel som niečo povedať, no keď ma päsťou buchla do ramena, zmĺkol som.

Natalie: „Prečo si celý čas mlčal?!" nahnevane a tak sklamane sa na mňa dívala. Oči mala preplnené slzami, ktoré jej stekali po lícach jedna za druhou.

„Prepáč...prepáč..." pošepkal som a znova som ju objal. Pritúlila sa ku mne a znova ma pevne objala. Vzlykala mi do ramena a v tej chvíli som sa cítil neskutočne zúfalo. Čo si jej urobil ty bastard!?

Natalie: „Bola....bola som uňho," ozvala sa potichu po chvíli. Trhane som sa nadýchol.

„Čo sa stalo?" opýtal som sa a snažil som sa aby sa mi netriasol hlas, no márne.

Natalie: „My...jedli sme a potom...opila som sa a....vyspali sme sa spolu ale...on nebol jediný Bill..."

Odtiahol som sa od nej a nechápavo som na ňu pozrel.

„Čo myslíš tým, že nebol jediný??!"

***Natalie***

Sklonila som hlavu a v rukách som krčila prikrývku. Bill sa natiahol k stolíku a rozsvietil lampu. Stále som mala pohľad zapichnutý do obliečky, ktorú som mrvila v rukách. Cítila som slzy, ktoré mi stekali po tvári.

Bill: „Ako, že NEBOL jediný?!" opýtal sa ľadovým tónom, podvihol mi bradu a donútil ma pozrieť sa naňho. Strhla som sa.

„Čo sa ti stalo?" pošepkala som vystrašene a opatrne som ho pohladila po tvári. Mal tam modriny ako po poriadnej bitke.

Bill sa na mňa smutne usmial a po líci mu stiekla slza.

Bill: „To nič..." takmer nebadateľne pokrútil hlavou a zadíval sa na mňa. „Odpovedz mi. Ako myslíš to, že nebol jediný?" vystrašene sa na mňa díval. Znova som sklonila hlavu a chrbtom som sa oprela o stenu. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla.

„Keď... možno som bola opitá, sfetovaná, nadrogovaná alebo ja neviem čo so mnou urobil ale...nie som blbá. Keď po tom odišiel z izby...niekto tam vošiel...nejakí chalani a Sebastian s nimi nebol...a oni...bola...bola som ako paralyzovaná...nemohla som sa ani pohnúť...nemohla som kričať nič...jedine sa na nich so strachom v očiach dívať a všetko to znášať..."

Bill: „Čo ti urobili?" opýtal sa roztraseným hlasom. Mlčala som. Chytil ma za plecia.

Bill: „Natalie!" zatiahol zúfalo.

„Vyspali sa so mnou. Každý jeden....ja...myslela som si najprv, že to bol sen...no...keď som ráno videla tie fľaše od piva na stole v kuchyni a v izbe porozhadzované kondómy....

On nechal svojich kamošov aby sa so mnou vyspali. Chápeš?! Jednoducho ma im podhodil...nechal ma tam s nimi a ani sa neunúval ich odtiaľ vyhodiť...akoby...akoby som bola len nejaká handra na viac použití..." zavzlykala som a po lícach mi stekali slzy. Bill už plakal taktiež. Len sa na mňa zúfalo díval a po lícach mu stekali slzy. Naštvane vstal z postele a päsťou tresol do steny. Až som nadskočila.

Bill: „Do riti! Do riti! Do riti! Kurva! Som debil! Prečo som to dovolil! Prečo?!" zavrčal nahnevane.

„Nie je to tvoja vina..." krútila som hlavou a smutne som ho sledovala. 

Jennifer.