(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme

(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme 3. diel

***Natalie***

Okolo pol desiatej som sa vybrala do parku. Mali sme so Sebim dohodnuté miesto pri stromovej aleji, ktorá sa tiahla pozdĺž parku. Keď som tam prišla, ešte tam nebol. Pozrela som na mobil. 21:50.

Fajn, ešte má desať minút čas. Usmiala som sa a pomaličky som sa prechádzala pomedzi stromy. Prešlo asi 20 minút keď som konečne začula kroky. S úsmevom som sa otočila. Myslela som, že je to Sebi, no mýlila som sa. Boli to nejakí chalani. Všetci mali na hlavách kapucne a pomaly ku mne kráčali. Vystrašene som sa na nich dívala. Otočila som sa, že pôjdem preč, keď som do niekoho vrazila. Bol to nejaký chalan. Taktiež mal na hlave kapucňu takže som mu veľmi do tváre nevidela. Pevne ma chytil za ruku.

„P-pusti ma!" snažila som sa ho od seba odstrčiť, no nedal sa.

Zrazu mi niekto zakryl oči nejakou šatkou.

„Pomó..." skríkla som, no hneď mi zapchal ústa. Zrazu ma vzal na ruky a niekam ma niesol. Metala som sa, snažila som sa dostať z jeho zovretia, no nešlo to. Začula som motor auta a potom som cítila ako ma niekam položil. Snažila som sa dať si dole šatku a v tom som zacítila ranu do tváre, ktorá neskutočne bolela a omdlela som.

Keď som sa prebrala, ešte stále som mala zaviazané oči, no už som sa neviezla. Sedela som na chladnej zemi a počula som ako okolo mňa niečo alebo niekto chodí. Chcela som si stiahnuť šatku z očí, no niekto bol rýchlejší a chytil ma za ruky. Zvalil ma na zem a cítila som ako ma začal bozkávať na krku. Metala som sa a snažila som sa vyslobodiť si ruky, no nešlo to. Vypľula som handru či čo som to mala v ústach a začala som kričať. Priložil mi však ruku na ústa, pričom mi stiahol šatku z očí. Všade bola tma a jediné čo som videla boli modré oči. Nevidela som mu poriadne do tváre pretože bola otrasná tma a taktiež mal cez hlavu prehodenú kapucňu. So slzami na tvári som sa naňho dívala.

„Prosím nie..." zavzlykala som, no on ma začal bozkávať na krku a stále šiel nižšie. Chvíľu som sa ešte metala, no potom som to vzdala. Len som pevne zovrela viečka a po tvári mi stekali slzy...

***Tom***

Prišiel som na dohodnuté miesto presne na čas....no pár minút som meškal, ale nie až tak veľa. Nikto tam však nebol. Čakal som 5, 10, 15 minút, no keď ani po pol hodine nikto neprichádzal, vrátil som sa k autu, nastúpil som a vybral som sa do baru. Keď som tam vošiel, všimol som si, že pri bare bola tá istá holka čo aj včera večer, no Sebastiana som nikde nevidel.

„Kde je?" zavrčal som naštvane.

Ona: „Sebastian? Neviem. Asi pred hodinou odišiel, že vraj si musí niečo vybaviť a tak o dve hodinky sa vráti."

„Môžem tu naňho počkať?"

Len mykla plecami a ďalej tam niečo rátala. Objednal som si kofolu a posadil som sa k voľnému stolu odkiaľ som mal perfektný výhľad na vchodové dvere a bar.

Asi o dve a pol hodiny konečne prišiel. Vstal som a naštvane som k nemu podišiel.

„Porušil si dohodu!" zavrčal som naňho. Pozrel na mňa a chvíľku som mal pocit, že v jeho očiach vidím strach. Potom sa však tak hnusne usmial.

Sebastian: „Katy...nech nás nikto neruší dobre?" ani na ňu nepozrel, díval sa mi rovno do očí a na tvári mal stále ten slizký úškrn.

Len prikývla a Sebastian ma viedol dozadu. Keď za nami zavrel dvere a ocitli sme sa v nejakej kancelárii, otočil sa ku mne a s podvihnutým obočím na mňa pozrel.

Sebastian: „Čo je? Neprišla?" iróniou v hlase nešetril.

„Čo si urobil?" zavrčal som naňho.

Sebastian: „Povedzme, že som bol rýchlejší..." z toho jeho úsmevu sa mi chcelo vracať. Chvíľu som naňho nechápavo hľadel, no potom mi to došlo.

„Ježiši..." zhnusene som naňho pozrel. „Ty snáď nie si normálny," pokrútil som hlavou a dlaňou som si prešiel po tvári.

Sebastian: „Prečo? Žerie ťa, že si nebol prvý? Mimochodom, 200€ je mojich," vystrel ku mne ruku.

„To bol podraz..." zavrčal som naňho.

Sebastian: „Hovoril som ti," mykol plecami. „Moju holku nedostaneš."

„To sa ešte uvidí..." zasyčal som naštvane a odišiel som. Celú cestu domov som musel premýšľať nad tým, že...preboha on si znásilnil dievča? Môže byť niekto tak krutý, zákerný a hlavne odporný? Aj keď, nepovedal priamo, že ju znásilnil, ale ten úsmev...to ako na mňa pozrel...

Keď som zastal pred domom, vypol som motor a chvíľu som ostal sedieť v aute. Potom som vystúpil a vošiel som do domu. Myslel som, že Bill spí no skoro ma porazilo keď sa zrazu ozval.

Bill: „Kde si bol?" Až som nadskočil. Rozsvietil som na chodbe a zadíval som sa naňho. Stál v dverách od kuchyne a vražedne ma sledoval.

„Von, " odsekol som mu, vyzul som sa a šiel som ku schodom.

Bill: „Povedz, že si jej neublížil," povedal potichu. Otočil som sa k nemu a uprene som sa naňho zadíval.

„Vyzerám snáď na to, že by som niekoho znásilnil?!" opýtal som sa zhnusene. Bill mlčal.

„Bol som von. A Natalie som ani len nevidel," povedal som potichu a šiel som hore do izby.

***Natalie***

Ešte dlho po tom čo odišiel som ležala schúlená na zemi a triasla som sa. Kto to bol? A prečo...prečo to urobil? Kde bol vtedy Sebastian? Prečo mi nepomohol?

Zdalo sa mi, že ho poznám no nevedela som si spomenúť.

Vždy keď som zavrela oči, videla som ho. Zavzlykala som a po tvári mi veselo tiekli slzy.

Po chvíli som na seba natiahla rifle a postavila som sa. Rozhliadla som sa okolo. Bola som v nejakej budove...v nejakej starej rozpadnutej budove. Tackavo som sa dostala až k vchodu a vyšla som odtiaľ. Vonku bola tma.... Zúfalo som sa rozhliadla naokolo a až vtedy som si uvedomila, že som v starom kaštieli neďaleko parku. Bolo to len pár kilometrov. Otrela som si slzy z tváre, viac som sa zababušila do bundy a pomaly som sa vybrala preč.

Bola som vystrašená, vyčerpaná, unavená no stále som šla a nezastavovala som sa. Zastala som až pre Billovim domom.

Všade bolo zhasnuté, no aj napriek tomu som podišla k dverám a zazvonila som. Vedela som, že spí ale potrebovala som ho... potrebovala som pri sebe niekoho komu môžem dôverovať. Jasne...bola by som zavolal Sebimu ak by som nemala vybitý mobil a Sebastian býva až na druhej strane mesta a nemala som sa k nemu ako dostať. Jediný kto mi teraz mohol ako tak pomôcť bol Bill...

Znova som stlačila zvonček a držala som ho dovtedy až kým sa nerozsvietilo svetlo v jeho izbe. S Billom sme boli spolužiaci a veľmi dobrí priatelia.

S jeho bratom je to však naopak. Viem, že Tom sa ma za každú cenu snaží dostať do postele. Nie žeby som proti nemu niečo mala, ale nemám ho rada... jednoducho ho nemusím...

Všimla som si, že svetlo v jeho izbe zhaslo. Znova som stlačila zvonček a modlila som sa, aby už konečne niekto prišiel otvoriť. 

Jennifer.