(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme

(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme 6. diel

***Sebastian***

Po tom čo som Natalie odviezol domov som zavolal chalanom aby hneď teraz prišli do baru. No....celkom mi to vyšlo...Veď občas taká malá pretvárka nezaškodí.

Ale chalani si toto vypijú. Mali ju len doviezť na určené miesto a nie zmlátiť ju. Prudko som zabrzdil pred barom a šiel som dnu. Chalani sedeli pri bare a rozprávali sa s Katy.

„Okamžite poďte za mnou!" zavrčal som na nich a šiel som dozadu. Keď som za nami zavrel dvere, vražedne som na nich pozrel.

„Kázal som vám ju len doviezť a nie aby ste ju zmlátili!" zavrčal som a prepaľoval som ich pohľadom.

Karl: „Metala sa...a nemohli sme ju utíšiť..."

„Aha...tak ste jej jednu urvali čo?!" zavrčal som. „Ktorý to bol?!" prepaľoval som ich pohľadom. Chvíľu všetci mlčali a potom sa ozval Dylan.

Dylan: „Ja...ale..."

„Super...Tak sa s ním chalani trošku pohrajte aby si zapamätal, že mojej holky sa nikto nedotkne!" zavrčal som a vyšiel som odtiaľ.

***O Týždeň Neskôr***

***Natalie***

Celý týždeň som z domu nevystrčila ani len malíček. Sebastian bol za mnou len pár krát pretože mal veľa práce v bare. Nezazlievala som mu to. Bola som rada, že za mnou aspoň prišiel.

Celé noci som nespala pretože ma doslova prenasledovali otrasné sny a tak som bola úplne vyčerpaná, nevyspatá a vystresovaná.
Bolo asi pol jednej keď som vzala mobil a vytočila som Billove číslo. Chvíľu to zvonilo a potom zdvihol.

„Prosím?!" ozval sa rozospato.

„Bill?! Tu...tu Natalie. Ja len..."

„Natalie?! Čo sa stalo?!" opýtal sa vystrašene. Pousmiala som sa aj keď som vedela, že on to nemôže vidieť.

„Nič...ja len...neprišiel by si? Prosím."

Chvíľu bolo ticho a len som počula ako dýcha.

„Ja viem, že je neskoro ale..."

„Dobre. Hneď som u teba," skočil mi do reči.

„Ďakujem," pošepkala som a zložila. Položila som mobil na stolík a zababušená v perine som čakala kým zazvoní zvonček.

***Bill***

Obliekol som sa a potichu som vyšiel z izby. Na chodbe som však narazil na Toma, ktorý práve vychádzal z wécka.

Tom: „Kam ideš?!" rozospato sa na mňa zadíval a kĺbmi prstov si pošúchal oko.

„Ehm...hneď som naspäť..." nesmelo som sa usmial a zbehol som dole. Z kuchynskej linky som si vzal kľúče od auta a šiel som von. Nastúpil som do auta a vyrazil som k Natalie. O necelých 15 minút som bol pred jej domom. Zastavil som auto a vystúpil som. Ponáhľal som sa k dverám a zazvonil som. Chvíľku sa nič nedialo a potom som počul ako odomyká dvere. Keď som ju zbadal, doslova ma zabolelo srdce. Vyzerala strašne...

„Natalie..." pošepkal som zúfalo. Vtiahla ma dnu a silno ma objala.

Natalie: „Ďakujem, že si prišiel," pošepkala a pevne si ma držala pri sebe. Objal som ju a zavrel som oči.

„Čo sa deje?" opýtal som sa. Odtiahla sa, potom ma chytila za ruku a ťahala ma hore do izby. Keď som zavrel dvere, posadil som sa k nej na posteľ a usmial som sa na ňu.