Cesta Za Slobodou

6.

„Hej pozri!" zvolal som keď som zbadal ako sa pod hladinou niečo pohlo. Pozrel som vedľa seba a zistil som že Grangerová spí! Bola opretá o strom a jednoducho zaspala. „HEJ!" štuchol som do nej aby som ju prebral. Splašene sa trhla. „Pssst!" zavrčala som a ukázal na hladinu. Niečo sa blížilo k sieti. „Počkaj ešte." prikázal som jej keď som videl ako napína lano. „Ešte chvíľu." zašepkal som. Mali sme len jeden pokus. „Teraz!" vykríkol som nahlas a obaja sme silno potiahli. Mali sme v sieti vodného človeka! bola to žena, šialene sa mykala v sieti, pretože sme ju vytihani na breh. Preto sme ju museli loviť v noci, vodný ľudia nesmú ísť na denné svetlo inak by sme ich zabili. „Rýchlo ber šupiny kým ju držím!" zakričal som no nemal som to veľmi pod kontrolou. 

„Imobilus!" okamžite bolo kľud. Grangerová sa na mňa hrdo pozrela a podišla k šupinatému chvostu. Zobrala pár šupín do fľaštičky a mohli sme ju vrátiť do vody. „Malfoy diamanty!" vykríkla zhorene Grangerová keď som spustil sieť do vody aj s celým jej obsahom. „Pokoj povedala že ich máme nechať tak." upokojil som ju a vytiahol som prázdnu sieť. „A odkedy som zase Malfoy?" neodpustil som si s úškrnom. Prisahám že sa na chvíľku zarazila no potom sa uškrnula aj ona. „Nezvykaj si ja som predsa stále Grangerová!" Musel som uznať že vyhrala. No bolo mi čudné oslovovať ju Hermiona. „Poďme po ten kvet." uzavrel som to bez komentára. Počul som ako sa za mnou chichoce.  Museli sme prejsť na ďalej od hradu tam kde bola voda hlbšia. 

„Keby si cítila že ma niečo ťahá, vytiahni ma!" prikázal som jej a začal som sa vyzliekať. „Čo to robíš?" neveriacky som pretočil očami. „No plávať asi nejdem! Čítala si to predsa! Tie rastliny zabíjajú hlavne ženy, takže ty ostaneš tu a ja pôjdem po kvet. Priviažem si o nohu lano a keby niečo vytiahneš ma...teda dúfam." dodal som podozrievavo. Moc by som sa jej teda nečudoval keby ma tam nechala. „Dávaj si pozor." Povedala vážne keď som len v trenkách stál na okraji brehu. „Nebodaj máš o mňa strach." povedal som s úškrnom ale ona ma ihneď zničila: „Nie ale keď zomrieš nedostanem dobrú známku z elixírov." Zamračil som sa a bez ďalších slov som skočil do vody.

Plával som hlbšie a hlbšie až kým som nezbadal celé dno posiate chaluhami. Keď som si skladal hodinky, do polnoci chýbali dve minúty. Čiže teraz by to malo byť pár sekúnd. Snažil som sa plávať tak aby som sa ani odbtrel o tie prekliate rastliny. Po krátkej chvíli som medzi nimi zbadal lúče jemného svetla. Vodné kvety! Vo chvíli som so strčil medzi chaluhy ruku aby som vytiahol kvet, obmotali sa mi okolo celého tela a ťahali ma dole. Mal som okolo seba tie kvety tak som jeden schmatol a vytrhol ale tie rastliny ma úplne zabalili ako kuklu. Súrne som potreboval vzduch. 

Do riti! Hovoril som si v hlave. No ták Grangerová ťahaj! napadlo mi a ako som len mohol, šklbal som nohou no nič. Lano bolo preč. Tie rastliny ho pretrhli. Ich listy boli ostré ako britva. Až keď ma úplne znehybnili, uvedomil som si že má páli celé telo. Dorezali ma takmer na každom centimetri. Boli to malé ranky no boli všade. Ruka v ktorej som zvieral kvet krvácala tak že som ani nevidel či ju vôbec ešte mám. Nemohol som sa nadýchnuť. Začal som strácať vedomie keď som zacítil že zovretie trochu povolilo. Všetky rastliny sa zamerali inam a mňa pustili. Z posledných síl som sa odrazil od morského dna a nechal sa unášať vodou. Nevládal som. Potom už bola len tma.

Na chvíľu akoby som vôbec nič necítil. Nie len bolesť ale aj pocity. Akoby som úplne vypol všetky myšlienky. Všetko čo som mal v hlave. No trvalo to len veľmi krátko, no bol to krásny pocit. Taký slobodný. Keď sa na to spätne pozriem, bol som mŕtvy. To bolo moje vykúpenie. Smrť. No potom sa bolesť vrátila a aj tá tieseň čo som mal na hrudi pretože som nemohol dýchať. Jediné čo som cítil bol dotyk na perách. Chvíľu teplo, potom opäť chlad. Ale keď znova prišlo to teplo, vracali sa aj moje pocity ibaže inak ako keď prišiel chlad. Pri tom letmom teple na perách som mal pocit ako pri smrti. Bol som uvoľnený. Moje problémy si to zobralo preč. Zase ten tlak, znova a znova a zrazu prišiel viac ako som čakal a niečo chcelo z mojich pľúc. Prinútilo ma to pohnúť sa a vypľuť to. Bola to voda ktorej som sa nadýchal v jazere. Rozkašľal som sa a lapal som po vzduchu.

„Už je to v poriadku len dýchaj." začul som tlmene. Zvalil som sa späť na chrbát a zbadal nad sebou tvár. „Upokoj sa." opakovala vystrašene. „Čo sa stalo?" opýtal som sa nechápavo. „Lano sa odtrhlo, keď si tam bol tak dlho došlo mi že sa niečo stalo tak som skočila do vody pretože som vedela že za mnou hneď pôjdu keďže som žena a tie tieto rastliny nenávidia. Pustili ťa a tak som ťa vytiahla na breh. Nedosiahli až ku mne." vysvetlila mi trasľavým hlasom. Bola celá premrznutá. Vonku bol sneh a teplota pod nulou a my sme práve vyliezli z jazera. „Mohlo ťa to zabiť." pripomenul som jej vážne. „Aj teba a takmer sa to tomu podarilo." Môj dych sa konečne trochu upokojil. „Zachránila si mi život...ďakujem." povedal som úprimne a snažil som sa posadiť. Uvedomil som si že rany sú čiastočne preč. 

„Jednoduché kúzlo hojenia." povedala keď zbadala môj výraz. Rýchlo som sa obliekol pretože ma poriadne triaslo zimou. „Obleč si to." prikázal som jej a podal som jej svoj zimný kabát. Triaslo ju od zimy, celé tie kučeravé vlasy mala premočené, nečudujem sa že sa triasla od zimy ešte viac ako ja. Celá mrzla. „A čo ty?" len som mávol rukou. „Nebyť teba už by som to nepotreboval vôbec." pripomenul som jej moju záchranu a trval som na tom aby si zobrala môj kabát. Bol očividne oveľa hrubší ako ten jej a keď sa do neho celá zabalila, zdalo sa že to naozaj pomáha.