Cesta Za Slobodou

16.

„Nenapadlo ti že chcem viac ako chvastúňov a sukničkárov ako si ty?" Blaise chápavo prikývol. „Nie som taký ako sa o mne hovorí." Ironicky som sa rozosmiala. „Budeš sa musieť viac snažiť aby som tomuto uverila." Povedala som vážne pretože o ňom sa toho hovorí naozaj hodne. „Dobre priznávam že nie som svätý ale nie som hajzel!" Povedal vážne pričom zdvihol prst. „Každej som povedal že nechcem žiadny vzťah povedal som im že si od toho nemajú nič sľubovať." No to nie je bohvie aká obhajoba. „Koľko dievčat si vlastne mal?" Opýtala som sa len zo zvedavosti. „Budeš ma odcudzovať?" Pokrútila som hlavou. Prečo by som mala? „Ja k nim nepatrím takže mi je jedno aj keby ich bolo sto Blaise. Nie som morálna polícia." Upokojila som ho bez zaváhania.

„Dvanásť....od septembra." Priznal zahanbene pretože nervózne uhýbal pohľadom. „Od septembra? Takže si mal za pol roka 12 dievčat? To je poriadne číslo....a čo predtým?" Nad mojou otázkou sa z chuti rozosmial. „Predtým som bol rád keď som sa dostal k bozkávaniu....Ja... uznávam že som sa trochu rozbehol potom ako po mne skočila Daphne Greengrassová. Myslel som si že je to mnou že som proste frajer a nabral som odvahu...no teraz už viem že ona bola len nadržaná a ja naivný hlupák." Uznanlivo som prikývla a odpila si z piva. „Prečo sa tak usmievaš?" Opýtal sa ma odrazu. „Páči sa mi tvoja úprimnosť." Odvetila som pravdivo. Mal dobrú povesť, hrdého chlapca a teraz mi tu ako na dlani vysypal jeho príbeh.

„A čo ty?" Opýtal sa so širokým úsmevom. „Ja? Čo chceš o mne počuť?" Nechápala som. Každý vie s kým chodím aj s kým som chodila. Vie to celá škola. „Prečo práve Michael Corman a Dean Thomas? Len mi to vysvetli." Prikývla som a zhlboka som sa nadýchla. „Keď som začala chodiť s Michaelom mala som trinásť bol prvý kto mal o mňa záujem a keď vyrastáš so šiestimi bratmi je fajn keď si odrazu pre niekoho niečo viac ako malé slabé dievčatko ktoré je potrebné neustále ochraňovať...a čo sa týka Deana, je fajn, je milý a pozorný a mám ho rada." Blaise sa uchechtol načo som sa zamračila. „A ja mám rád profesorku McGonagallovú a to ešte neznamená že ju chcem dostať do postele...do pekla zaslúžiš si viac nie len niekoho koho máš rada a on prejaví záujem." Otrávene som pretočila očami.

„Nejde o to či prejaví záujem ale o to že...ja...ja nechcem.... vzťah.... taký vzťah ako si myslíš..." Snažila som sa to koktavo vysvetliť ale nedokázala som nájsť vhodné slová. „Ty si ešte panna Weasleyová!" Vykríkol posmešne a ja som naštvane buchla rukou po stole. „Ešte som nenašla toho pravého." Odvetila som pričom som sa snažila byť pokojná. „Nie pretože ho ani nehľadáš! Snažíš sa byť nedostupná a preto sa tak hádaš s Thomasom! Pretože on to chce niekam posunúť ale ty nie a on vie že to s ním nemyslíš vážne. Povedz prečo sa toho tak bojíš?" Neodpovedala som. Nevedela som čo mu má povedať. Nemala som s ním nikam chodiť!

„Pozri ja ťa neodcudzujem tak ako ani ty mňa. Páči sa mi to. Páči sa mi že nespíš s každým frajerom len preto lebo je to vzťah a tie sračky okolo toho. Ideš si za svojím bez ohľadu na všetko a všetkých. Si veľmi silná žena Ginny." Povedal úprimne a jemne ma chytil za ruku ktorú som mala položenú na stole. Pokrútila som hlavou a pousmiala som sa. „Si iný ako som si myslela Blaise." Priznala som vážne. „To som rád." Opätoval mi jemný úsmev ale vtom som zbadala kto stojí na druhej strane miestnosti. „Blaise." Zašepkala som a odtiahla som svoju ruku od jeho. „Čo?" Opýtal sa nechápavo keď videl môj odrazu zmenený výraz. „Pozri sa k baru." Zašepkala som a on nenápadne zdvihol pohľad. „Pod stôl!" Prikázala som mu a rýchlo som vliezla dole. On zaskočene urobil to isté. „Toto je perfektné." Zašepkal so smiechom. „Psss!" Ohriakla som ho pretože Harry a Pansy práve prechádzali okolo nášho stolu.

„Poďme." Zavelil Blaise a ľahol si na zem pričom sa snažil preplaziť popod lavice do ďalšieho boxu na sedenie. Presnejšie o dva boxy ďalej kde sedeli tí dvaja. „Čo to do riti robíš?!" Zavrčala som ale on mi len naznačil aby som šla za ním. Neveriacky, prekvapená sama zo seba som za ním naozaj išla. Uvedomila som si že pod tímy lavicami dlho nikto neupratoval. „Keď nás tu niekto uvidí..." „Buď ticho a počúvaj." Zašepkal mi čo najtichšie a posunul sa ešte o trochu dopredu takmer úplne k Harryho nohám. Urobila som to isté načo sa Blaise samoľúbo zaškeril. „Chýbala si mi." Povedal Harry a Blaise takmer vybuchol do smiechu ale stihla som mu zakryť ústa rukou. „Prepáč že som meškala musela som niečo vybaviť." Odvetila Pansy trochu roztraseným hlasom.

„Pansy prosím povedz mi čo sa deje chcem ti pomôcť. Správaš sa divne." Prosil ju Harry ustarostene. „Prepáč mi to ale ja nemôžem Harry. Vlastne som sa prišla... rozlúčiť." Hlesla sklamane a Harry sa okamžite napol. „Pansy ja tomu nerozumiem. Hovorila si že ti nezáleží na tom kto si bude čo myslieť." S Blaiseom sme si vymenili šokované pohľady. Toto neznelo dobre. „Ja viem a o to ani nejde. Milujem ťa Harry ale ty si hrdina a ja som dcéra smrťožrútov. Nemôžem ti povedať prečo to musím urobiť ale čoskoro to pochopíš a..." Jej hlas sa zlomil a začala plakať.

Pozrela som na Blaisea ktorý vyzeral zhrozene. Čakala som že každú chvíľu vyskočí spod lavice a urobí poriadny cirkus. „Pansy je mi jedno kto sú tvoji rodičia a je mi jedno aj keby si bola smrťožrútka aj ty! Milujem ťa a chcem ti pomôcť, urobím pre teba čokoľvek." Povedal Harry rozhodnuto no aj tak sme počuli Pansyno vzlykanie. „Ja viem a práve preto to tak musí byť. Toto nie je rozprávka Harry. Ľudia ako my nemajú spolu šťastný koniec. Odpusť mi to, robím to pre teba." Potom vstala od stola a rozbehla sa preč skôr než Harry stihol niečo povedať.