Cesta Za Slobodou

22.

„Prečo sme tu? Aký je rok?" Vyzvedal som ale Sirius mi neodpovedal. Až po chvíli. „Toto je jedna z možností ako môže budúcnosť vyzerať." Nerozumel som tomu a on si to hned všimol. „Každý čím ktorý urobíme každá maličkosť súvisí s tým čo bude v našej budúcnosti tak či onak. Stačí mala zmena a budúcnosť sa zmení tiež. Toto je jedna z možností ako budúcnosť môže vyzerať... vidíš toho chlapca?" Otočil som sa k chodníku. Práve okolo nás prebehol malý blonďavý chlapček ktorý naháňal loptu. „To som ja." Povedal som neveriacky. Ale ako to je možné povedal predsa že to je budúcnosť... „Nie to nie si ty. Ten chlapec sa volá Scorpius a...je to tvoj syn." Neveriacky som behal pohľadom z chlapca na Siriusa.

„A tam je jeho matka." Ukázal prstom na ženu ktorá pred sebou tlačila biely kočiar. „Hermiona." Zašepkal som užasnuto. Okamžite som ju spoznal. Nezmenila sa. Stále bola rovnaké len trošku staršia, mohla mať maximálne 30 rokov. „Chceš mi povedať že Hermiona bude moja manželka? Budeme mať dve deti?" Opýtal som sa neveriacky a zdvihol som sa z lavičky. Pristúpil som ku kočiaru. Spalo v ňom malé dievčatko. „Nie." Odvetil Sirius ktorý sa razom objavil pri mne. „Akože nie povedal si..." Zastavil ma zdvihnutím ruky. „Ty si predsa mŕtvy Draco...ako by si mohol mať deti a manželku?" Chcel som ich znova vidieť ale obraz sa vytratil. Stál som medzi hrobmi na nejakom cintoríne, bola zima, fúkal vietor. „Kde to sme?!" Opýtal som sa podráždene. Prečo tam už neboli? Hermiona ani deti!

„Na cintoríne vo Wiltshire." Odvetil pokojne a ukázal na prichádzajúce postavy. Bol to Blaise a...Ginny Weasleyová. „Ahojte kamaráti." Povedal smutne a položil jeden z dvoch vencov na hrob. Prečítal som mená.

Draco Malfoy
5. Jún 1980 - 15. Február 1996.

Narcissa Malfoyová
26. Marec 1955 - 25. Február 1996.

„Nie!" Vykríkol som. „Mama zomrie?!" Vykríkol som zúfalá a po líci mi stiekli slzy. Blaise prešiel k ďalšiemu hrobu hneď vedľa môjho.

Pansy Patricia Parkinsonová
19. Január 1980 - 18. Február 1996.

„Pansy." Zašepkal som zlomene. „Blaise." Prehovorila Ginny a položila mu ruku na rameno. „Chýbajú mi Ginny. Kiež by tu boli. Zaslúžili si tento svet...bez Voldemorta." Povedal zrozene a postavil sa od hrobu. Objal ju a pritiahol si ju bližšie. „Nemôžeš za to miláčik. Urobili sme čo sme mohli. Oni sú tu..." Jemne mu položila ruku na srdce. „...a odtiaľto nikdy neodídu." Dodala a pritúlila sa k nemu bližšie.

Potom odišli. Odkráčali preč. „Čo to má byť?" Opýtal som sa Siriusa. „Keď si zomrel, Pansy zabila Dumbledorea ako pomstu že ťa neochránil hoci vedel o tvojej úlohe už od začiatku od Snapea. Keď to zistila ešte v ten deň, v deň tvojej smrti ho zabila. Prišli smrťožrúti a odviedli ju preč, o niekoľko dní išla za Voldemortom. Ten ju chválil ale o to jej nešlo. Chcela ísť za ním aby sa pomstila a pokúsila sa ho zabiť...nepodarilo sa. Zomrela." Zakryl som si uši. Nemohol som to počúvať. „Nie! Pansy by nikdy nikoho nezabila ona nie!!" Kričal som zatiaľ čo Sirius tam len pokojne stál. „A mama?" Opýtal som sa zronene a sadol som si na hrob. „Keď zistila čo sa ti stalo zrútila sa a obviňovala tvojho otca. Pohádali sa a ona ho zabila....potom spáchala samovraždu, našla ju Belaltrix, oboch ich našla...o niekoľko dní." Rozplakal som sa. Bola to moja vina. Moji priatelia, moja mama...

„Blaise si zobral Ginny?" Opýtal som dúfajúc že aspoň niekto má peknú budúcnosť. „Áno. Keď sme pri nich..." Sirius tlieskol a miesto sa opäť zmenilo. Stáli sme v riaditeľni. Pred Dumbledoreom sedeli Blaise a Ginny. „Toto sa stalo včera." Objasnil mi keď som si uvedomil že to nie je ďaleká budúcnosť. Vlastne to bola minulosť. „Pomôžte im prosím." Prosil Blaise zúfalo. Oni boli za Dumbledoreom aby nás ochránili? „Chceli vám to povedať o pár dní, no už nestihli pretože si na druhý deň zomrel a všetko sa pokazilo." Obraz sa opäť rozplynul. Zase cintorín. „Prečo sme zase tu?" Nechápal som. „Toto nie je rovnaké miesto Draco. Otoč sa." Nabádal no ja som nechcel. Nechcel som vidieť ďalšie meno niekoho na tom mi záleží vytesané do kameňa.

Hermiona Grangerová
19. September 1979 - 18. Máj 1997.

„Hermiona zomrela v posledný deň vojny. Bojovala s tým že nemá čo stratiť a nedokázala stratiť ďalšieho človeka ktorého milovala, takže keď Bellatrix vrhla kliatbu na Ginny, Hermiona sa vrhla medzi nich a...teraz je tu." Zabil som všetkých ktorých som chcel chrániť. „A čo Potter?" Napadlo mi odrazu. To on ma vlastne zabil čo sa stalo s ním? „No...po tvojej smrti ho odviedli aurory do Azkabanu. Dumbledore mu pomohol ujsť a podarilo sa mi utekať až kým nezabil Voldemorta no potom ho zatkli a uväznili na doživotie. Sám to chcel. Nevedel sa zmieriť s tým že bol zodpovedný za smrť nie len tvoju ale aj tvojej mami a jeho milovanej Pansy. V Azkabane zošalel a bol tam dlhých 56 rokov kým umrel." Tak toto sa stane s hrdinom ktorý zachráni svet. Zošalie v azkabane.

„Toto je budúcnosť ktorá sa teraz stane?" Opýtal som sa zlomene. „Áno." Odvetil Sirius do ticha. „Musí existovať spôsob ako ich zachrániť, ako budú žiť!" Dúfal som že mi pomôže. Nemôžem predsa len tak stáť a čakať kedy sa ku mne moja rodina pridá v záhrobi! „Ukážem ti ešte niečo." Už som nechcel vidieť nič. Všetok pokoj čo som mal po smrti bol preč. Teraz ma to všetko zožieralo nie za živa ale ešte aj za mŕtva! Sirius opäť tlieskol a zmenil miesto kde sme boli. Vrátili sme sa do krídla lenže toto bolo také aké som si ho pamätal, ibaže tam bol podozrivý zhon. Zbadal som Rona Weasleyho vzadu na jednej z postelí, stále bol mimo.

„Toto sa deje práve teraz." Povedal a ukázal na posteľ okolo ktorej behali všetci profesori a madam Pomfreyová. „Tam som ja?" Opýtal som sa hoci odpoveď som vedel. Pristúpil som k sebe a videl ako tak ležím celý krvavý. V ústach som mal nejakú hadičku a aj v žile. Slugnorn do mňa cez tie hadičky niečo lial zatiaľ čo Snape hojil moje rany. McGonagallová mi stláčala hrudník a snažila sa aby som dýchal. „Kde sú moji priatelia?" Dúfal som že pri mne budú. „Čakajú vonku." Sirius prešiel cez dvere bez toho aby ich otvoril, jasné veď je duch. A aj ja. Takže som sa rozbehol a urobil to isté. Bolo to divnejšie ako prejsť na nástupište 9 a trištvrte.

Na schodoch sedela Pansy ktorá plakala Potterovi do hrude. Hermiona stála pri okne a celá sa triasla. Odrazu zazneli kroky a pribehol Blaise a Ginny. Nemusel sa nič pýtať. Rozplakal sa a padol na kolená. Kričal. Bolo to príšerné. Ginny si kľakla k nemu a snažila sa ho držať a upokojiť ale nepomáhalo to. „Poď sem." Zašepkala Pansy smerom k Hermione. Tá ju bez slov poslúchla a sadla si k nej. Obe sa objali a plakali spolu. Potter vstal a išiel k Ginny a Blaiseovi ktorý sa zrútil a stále kľačal na zemi. Tiež ho objal a pobúchal po chrbte. „Teraz ťa potrebuje viac ako kohokoľvek." Povedal vážne a aj som vedel že myslí Pansy. „Ak zomrie zabijem ťa Potter!" Zavrčal Blaise s plačom. Aj Potter plakal. Tiekli mi slzy po lícach, bez prestávky ale nezotieral ich. Nemalo by to zmysel pretože hneď prišli ďalšie. Nechcel som aby mal výčitky. Chcel som zomrieť a chudák Potter si to musel odskákať ale on za to nemohol. Ja viem že to nechcel, nechcel ma zabiť.

„Sirius musím to zastaviť! Musím sa vrátiť! Povedal si že nie som ešte úplne mŕtvy!" Skríkol som a bežal som späť do krídla k posteli. „Vieš Draco niektoré rozhodnutia nejde zvrátiť... občas je príliš neskoro." Nie! Nechcel som to počúvať. „Prosím vstávaj!" Hovoril som vlastnému telu. „Potrebujú ťa!" Kričal som ale nič sa nedialo. McGonagallová už nevládala a ja som stále nedýchal. Všetko čo mi Slughorn dával vychádzalo hadičkami von aj s ďalšou krvou. „Nie, nie! Dýchaj! Počuješ dýchaj!" Snažil som sa stláčať si hrudník pretože McGonagallová prestala. Vedela že je neskoro ale možno ešte nie, možno keď ja... „Pozdravuj svoju mamu Draco, povedz jej že mi chýba a povedz Harrymu že som stále pri ňom." Začul som za sebou ale nevšímal som si ho. Snažil som sa oživiť sám sem i keď bezvýznamne. Všetci profesori prestali. Slughorn mi z úst vytiahol hadičku a vtedy sa mi zatočila hlava a stratil som dych.