Omylom ~ Mha/Bnha TodoDeku

🔥 4. ❄

Todoroki:

Hodina išla celkom v kľude. Pri poslednej hodine som si všimol, že Midoriya zaspal. Bol... naozaj neodolateľný. Chcel som sa dotknúť jeho vlasov. Také krásne kučery. Keď som sa mu pozrel na tvár tak vyzeral naozaj pokojne. Zrejme mal príjemný sen. Učiteľ ma však vyrušil z môjho snívania: ,,Ehm, ehm. Mohli by ste, Shoto Todoroki prečítať ďalšiu kapitolu?" ani som si nevšimol, že ma predtým učiteľ volal. Postavil som sa s knihou v rukách a začal čítať. Vlastne by nebol veľmi zlý nápad dávať pozor a potom dať poznámky Midoriyi. Začal som sa potom trochu sústrediť.

Hodina skončila a Uraraka sa snažila Midoriyu zobudiť. Šťuchala doňho a šepkala mu do uší. Nedalo sa na to moc pozerať, tak som si povedal, že zakročím. Pristúpil som k nim a povedal: ,,Hey. Uraraka. Kľudne choď. Zobudím Midoriyu a dohľiadnem, že sa bezpečne vráti na byty." Keď som dopovedal dal som jej môj chladný pohľad. Vyzerala trochu nechápavo ale napokon odišla.

Zobral som Bakugovu stoličku, otočil ju k Midoriyi a sadol som si. Ruky som si položil na jeho dosku a o ruky som si oprel hlavu aby som sa mohol pozerať priamo na Midoriyu. Bol naozaj nádherný. Neopisateľne. Zdvihol som jednu ruku a opatrne sa dotkol jeho vlasov. Boli hebké. Aw man, toto by som dokázal robiť celý deň. Zrazu však začal vlzykať. Rýchlo som sa od neho odtrhol. ,,Midoriya, si v pohode?" povedal som nahlas no bolo zrejmé, že ma nepočul. Začali mu tiecť silné prúdy sĺz a preľakol som sa. Začal si však niečo mumlať: ,,Todoroki-kun! N-nie! Ja... ťa nesmiem stratiť..." ,,Midoriya! Midoriya!" začal som na neho kričať a pomaly otvoril oči. Trochu som si oddychol keď sa zobudil. ,,Si v pohode Midoriya? Plakal si a hovoril si, že ma nesmieš stratiť..." ,,T-Todoroki-kun! Si v pohode!" Vyskočil zo stoličky a... o-on ma objal?! Trochu DOSŤ som zčervenal. Objatie som mu však vrátil a pošepkal som mu do ucha: ,,Aj ja som rád, že si tu so mnou Midoriya..."

Cestou zo školy bolo medzi nami ticho... Obidvaja sme sa zrejme červenali. Teda, ja úplne. Cítil som ako mi horí tvár, no... keď som sa však pozrel na Midoriyu, tak mal slzy na krajíčku. Naklonil som sa k nemu a zotrel mu ich z tváre. ,,Si naozaj v pohode, Midoriya? Povieš mi čo sa ti snívalo?" ,,T-to nie je podstatné. Vlastne som sa ťa chcel spýtať č-či by som nemohol u teba dnes, umm... prespať...T-teda ak je to s tebou v pohode..." zostal som dosť prekvapený ale snažil som sa mu čo najskôr odpovedať. ,,Nie, v pohode. Môžeš u mňa prespať. Ale Aizawa sensei nechcel aby sme spolu ponocovali, tak to musíme spraviť opatrne." On sa na mňa žiarivo usmial a so zvýšeným hlasom povedal: ,,Jasné!"

Keď sme boli v budove, kde máme bytíky tak povedal, že si ešte rýchlo zbehne po veci a príde potom ku mne. Prikývol som a naše cesty sa rozdelili.

Odomkol som svoje dvere, vstúpil som a dvere za sebou zavrel. Potom som si sadol na zem a oprel sa o stenu. Pomaly som si začal uvedomovať čo všetko sa dnes stalo. J-ja, o čom som to preboa zormýšľal keď som sa pozeral na spiaceho Midoriyu?! Celý som zčervenal. Všetko sa mi vybavilo. To čo sa mi snívalo, ako na mňa Midoriya pozeral počas yogy, ako sa červenal, ako nádherne spal, čo sa mu snívalo... a aké som mal myšlienky. Vtedy som ešte zčervenšel a zaboril hlavu do kolien. A-a on tu má dnes prespať. Skoro som vypustil dušu. On. Tu. Má. Dnes. Prespať. U. Mňa. V. Izbe. Damn iiit! Začal som hľadať nejaké duchne, matrace a vankúše. Našťastie som našiel aj pre Midoriyu aj pre mňa. Potom som si sadol a znova čakal. Kde je Midoriya toľko? Dosť dlho som tu blbol s myšlienkami a duchňami. Dúfam, že si to nerozmyslel...

/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-//-/-/-//-/-/-

Taakže tu som zase ja 😅. Viem, že som dlhšiu dobu nevydávala a moc ma to mrzí. Však ma strašne moc namotivovali vaše komentáre a votyy kaamo, ja mám už 3 voty na tomto príbehuu <3 ďakujem vám moc moc moc <3 toto sa mi ešte nestalo 😂 (ešte prepáčte za krátku kapitolu) 😥

Okej, idem porozmýšľať nad zmyslom života, čaves!

- Autorka